• Externý prispievateľ

Ľubomír Vajdička: Len podľa školských tašiek na vrátnici som vedel, že mám deti v divadle

Prečítajte si prvú časť seriálu Divadelné rodiny.

Otec a syn Ľubomír a Michal Vajdičkovci majú okrem génov spoločné aj povolanie – obaja sa venujú divadelnej réžii.


Ľubomír Vajdička je významným divadelným režisérom a prekladateľom. V sedemdesiatych rokoch pôsobil v martinskom divadle, potom prešiel do SND. Režíroval aj v pražskom Národnom divadle a venuje sa tiež výučbe divadelnej réžie na VŠMU.


Jeho syn Michal režíroval v rôznych slovenských a českých divadlách – bol okrem iného umeleckým šéfom Dejvického divadla a riaditeľom Činohry SND. Na VŠMU učí tiež, je vedúcim katedry herectva. Od divadelnej sezóny 22/23 nastúpi ako interný režisér Národného divadla v Prahe.


Pre SME Národné sa s Vajdičkovcami rozprávala študentka Divadelnej fakulty VŠMU Tereza Trusinová.


Aká bola vaša cesta k divadlu?


Ľubomír Vajdička: U mňa tá cesta mala dve línie. Jedna je taká idylická – hrával som v pivnici bábkové divadlo pre svoje mladšie sesternice – jedna z nich je teraz uznávanou prekladateľkou okrem iného aj divadelných hier.


Potom som preklepal na stroji nejaký text, rozdal som ho spolužiačkam a chcel som s nimi nacvičiť divadlo, bolo to asi v piatej ľudovej. Zatrhla to pani (súdružka) učiteľka a mala pravdu, lebo ten text bol hlúpy.


Potom som sa pchal všade, kde to zaváňalo divadlom. Aj na strednej škole som hrával, raz dokonca futbalistu. Po maturite ma mladší spolužiaci zavolali, aby som s nimi pokračoval, z toho sa potom časom vyvinul celoštátne úspešný amatérsky súbor, v ktorom som bol akože režisér.


Druhá línia je tristnejšia, vzhľadom na otcovo povolanie som v Martine nemohol ísť na nijakú strednú školu. Takže aby som mohol vôbec maturovať, dostal som sa na elektrotechnickú priemyslovku, na moje šťastie do Bratislavy.


Po maturite som sa prihlásil na VŠMU – na dramaturgiu, lebo pred „praktickými disciplínami“ som mal rešpekt. Nevyšlo to. Po roku práce v projekčnom ústave som sa hlásil znova, prijali ma, tentoraz na divadelnú vedu, a keď som chcel po roku prestúpiť na réžiu, opäť to nevyšlo. Skončil som ako promovaný divadelný vedec.


Michal Vajdička: Vedel som, že chcem robiť niečo, čo ma bude baviť a čo pre mňa bude mať zmysel. Divadlo bolo logickou cestou, ale nemal som jasno, v akom odbore a na akej pozícii. Do úvahy prichádzala scénografia alebo réžia. Nakoniec pri mojom rozhodovaní zavážili asi aj zdedené gény a voľba padla na réžiu.



Michal Vajdička, Foto: SME/Jozef Jakubčo

Ani u jedného z vás teda divadelná réžia nebola jednoznačnou voľbou. Prečo ostatné možnosti napokon prevážila táto ambícia?


ĽV: Ešte v začiatkoch spomínaného amatérskeho súboru mi jeden člen komisie povedal, že by som sa mohol venovať réžii, a potom, keď ten súbor dvakrát vyhral na celoštátnej prehliadke Jiráskův Hronov, tak mi člen súťažnej poroty a vtedajší umelecký šéf martinského divadla Miloš Pietor ponúkol angažmán a bolo to. Spočiatku to šlo „ztuha“, predsa som bol len amatér, hoci s diplomom, ale súbor martinského divadla sa výdatne postaral o moje praktické dovzdelanie, skrátka, bola to pre mňa druhá univerzita.


MV: Divadlo je zázračné miesto, plné fantázie, kde sa striedajú myšlienky so zážitkami. Je to priestor presýtený pestrými emóciami. V bezpečí hľadiska prežívate spolu s postavami ich neľahké osudy a zdieľate ich s ostatnými divákmi. Mal som pocit, že mám dostatok fantázie takýto priestor zmysluplne zaplniť, ale najmä som vedel, čo chcem povedať.


Sú vo vašej rodine ešte iní divadelníci?


ĽV: Mamin brat bol renomovaný rozhlasový a televízny režisér, jeho manželka rozhlasová dramaturgička. Stretávanie s nimi (a s ich knižnicou) v Bratislave bolo súčasťou môjho bratislavského šťastia.


Michalova sestra Zuzana okrem angličtiny vyštudovala divadelnú vedu na VŠMU a teraz, hoci nežije na Slovensku, prekladá pre Divadelný ústav teoretické publikácie. Na jednej som s ňou spolupracoval. Je veľmi náročná a v tomto smere prísna, som na ňu pyšný.


Viac na www.sme.sk