• Daniel Majling

Život režiséra je ustavičné bojové pole

Roman Polák v rozhovore s Danielom Majlingom.


Jednou z inscenácií, ktorých príprava sa pre pandémiu musela odložiť, sú aj Scény zo života režiséra (Ingmara Bergmana). Inscenácia mala byť súčasťou jubilejnej stej sezóny SND, ktorej témou bol zmysel, história, vízie a poslanie divadla v spoločnosti. Scény zo života režiséra (Ingmara Bergmana) napísal pre Činohru SND Roman Polák, ktorý inscenáciu aj režíruje.


Bergmana poznáme predovšetkým ako filmového režiséra, jeho divadelná tvorba je u nás menej známa. Kedy ste začali vnímať Bergmanove filmy vy? Boli jeho filmy pre vás okamžitým zjavením alebo ste si k nim museli vzťah vybudovať?


Moje spomínanie má limity pamäti. Ten čas už pre mňa trochu splýva. Ale mám pocit, že také najsilnejšie nasávanie – či už literatúry, alebo filmov – som prežíval počas gymnázia.


Vtedy som intenzívne čítal a chodil do novomestského kina. Mám pocit, že v tom období som videl aj Bergmanove filmy. Jedným z tých prvých bola Siedma pečať a veľmi silno na mňa zapôsobila.


Čím to oslovovalo gymnazistu v sedemdesiatych rokoch?


Keď poviete „normalizačné socialistické Československo“, človek si akosi automaticky predstaví pionierov, dychovku a prvomájové sprievody. Ale život je oveľa komplikovanejší.


Ani môj život nespadá do nejakej stereotypnej predstavy o normalizácii. Moja rodina z otcovej strany bola buržoázna a silne katolícka, čiže ja som aj v normalizačnom Československu riešil svoj vzťah s Bohom, vzťah ku kostolu, do ktorého som roky chodil miništrovať a v ktorom som videl na stenách temné reliéfy svätcov, cítil zvláštny pach kadidla, vnímal otca, ktorý spieval na chóruse a jeho zvučný tenor napĺňal celý chrám.


Búril som sa proti náboženstvu, v ktorom som bol vychovaný, a pociťoval som v sebe znepokojivé počiatky sexuality... Hoci môj vzťah k otcovi nebol taký komplikovaný ako Bergmanov, isté napätia a nedorozumenia tam boli prítomné. Bergman v niektorej zo svojich kníh opisuje, že mal až des z obrazov svätých, a ten des som cítil v tom období aj ja.


Svätcom na stenách chrámu chýbal nos, oko, prst... Hľadeli na mňa z výšky, v deformovaných podobách. Bergmanove spomienky splývajú s mojimi spomienkami. Jeho filmy riešili aj moje problémy dospievania v normalizačnom Československu.


Máte rád aj nejaký jeho menej známy film?


Pred pár rokmi som si kúpil sadu Bergmanových filmov. Boli tam aj filmy, ktoré ma nezaujali, ale film Hostia večere pánovej ma fascinoval. Zdanlivo jednoduchý film s málo postavami – bol tam neúspešný kňaz a bláznivý veriaci, ktorý veril, že prichádza apokalypsa. Tento film na mňa zapôsobil aj v mojom prezretom veku.


Ako som už spomínal, Bergmana poznáme hlavne ako filmového režiséra, možností spoznať niečo z jeho divadelnej tvorby bolo menej. Vy ste videli nejakú jeho inscenáciu?


Naživo som videl len jednu inscenáciu. Bolo to niekedy začiatkom deväťdesiatych rokov na festivale v Maďarsku. Prišlo tam Kráľovské dramatické divadlo zo Štokholmu s inscenáciou Madam Sade.


Tá hra bola v tom období populárna. Inscenácia ma prekvapila svojou totálnou statickosťou – herci oproti sebe len stáli a hovorili, no napriek tomu z nich bola cítiť až akási kondenzácia vnútorného napätia.


To bolo pre mňa veľmi dôležité zistenie, že aj v zdanlivom nič nerobení, ak je naplnené témou a psychológiou postáv, môže vzniknúť niečo také silné, že to urobí zbytočnou celú vonkajšiu formu. Asi to bol jeho divadelný štýl – navonok statický, ale vnútorne dynamický.


Viac na www.sme.sk