• Martina Mašlárová

Ako robiť viac v nerobení ničoho? Divadlá už dlhšie nemôžu ignorovať klimatickú krízu

Martina Mašlárová píše o environmentálnej zodpovednosti.

Martina Mašlárová

Vojna na Ukrajine je momentálne spoločenskou témou číslo jeden. To je nanajvýš pochopiteľné, množia sa však aj hlasy tých, ktorí upozorňujú, že iné globálne závažné problémy preto neprestali existovať (hoci sa nám v tejto chvíli môžu javiť omnoho menej vypuklé).


Náhle zdanlivé „odoznenie“ pandémie si už vyslúžilo nejeden výstižný vtip, zdá sa však, že v prípade boja s vírusom sme skutočne na konci jednej vlny.


Popri výdychu v tej lepšej fáze pandemickej sínusoidy je tu však jedna kríza, ktorú vojna nielenže nevymazala, ale naopak, ešte prispieva k jej zhoršeniu.


A hoci slovenský parlament opäť ani tento rok nevyhlásil stav klimatickej núdze, klimatológovia varujú, že ak k ochrane planéty nezačneme okamžite pristupovať omnoho zodpovednejšie, vyžiada si blížiaca sa katastrofa ešte omnoho viac obetí než vojna.


Napokon, Deň Zeme, ktorý sme ako každý rok oslávili 22. apríla, bol nápadom amerického mierového aktivistu Johna McConnella. Ten dúfal, že deň oslavujúci Zem a život na planéte podporí okrem iného myšlienku celosvetového mieru a ukončenia vojny vo Vietname.


Ani divadlá nemôžu zatvárať oči


Čo to však má spoločné s divadlom? Na prvý pohľad možno málo. Lenže realita, v ktorej epicentre sme sa vlastnou nedbanlivosťou ocitli, je taká dramatická, že ani divadlo pred ňou nemôže zatvárať oči.


Našťastie, mnohé divadlá, divadelníci a divadelníčky na environmentálny apel začínajú reagovať. Ako sa však môže vyrovnávať s touto témou prostredie, ktoré je už zo svojej podstaty neekologické?


Spomeňte si na ostatné predstavenie, ktoré ste videli. Ak to nebola minimalistická produkcia nezávislého či neprofesionálneho divadla operujúceho v duchu slávneho výroku Lopeho de Vega, že na divadlo stačia tri dosky, dva sudy a jedna vášeň, alebo ešte lepšie (lebo aj na tie dosky padol nejaký strom) – v duchu presvedčenia Petra Brooka, že na divadlo stačí prázdny priestor, v ktorom niekto niečo robí a niekto iný sa na to pozerá –, jeho uhlíková stopa je značná.


Ak milujete výpravné inscenácie s množstvom dekorácií či krásnych historických kostýmov, skúste si predstaviť, koľko zdrojov – materiálových, energetických, finančných – bolo použitých na ich výrobu.


Vynásobte si to počtom premiér v sezóne, pridajte spotrebu energií na chod divadla, osvetlenie, vykúrenie či klimatizáciu sály, či len obyčajnú tlač propagačných a informačných materiálov...


Ako sa dá toto všetko obmedziť? Môžu byť divadlá environmentálne uvedomelými a smerovať k trvalej udržateľnosti tvorby?


Začiatkom apríla sa na podujatí Antropo(s)céna stretli odborníci a odborníčky z Inštitútu cirkulárnej ekonomiky, ekoteatrológ a zástupcovia viacerých divadiel, aby diskutovali o udržateľnosti a cirkulárnom modeli v divadelnej prevádzke a zároveň na interaktívnom klimatickom seminári v simulácii otestovali účinnosť možných opatrení.


VIac na www.sme.sk