• Tereza Trusinová

Andrea a Štefan Bučkovci: Rodina, v ktorej sú hudba a divadlo na dennom poriadku

SME Národné prináša seriál divadelné rodiny.

Andrea Bučková v predstavení Morena, foto Robert Tappert

Štefan Bučko je slovenský herec a recitátor. Absolvoval štúdium herectva na Vysokej škole múzických umení a hneď po škole sa stal členom Činohry Slovenského národného divadla, kde dodnes pôsobí ako člen hereckého súboru.


Od roku 2008 do roku 2011 bol tiež riaditeľom Činohry SND. Na VŠMU pôsobí ako pedagóg umeleckého prednesu. Jeho nezabudnuteľný hlas môžete poznať napríklad aj z dabingu, televízie alebo rozhlasu.


S manželkou, džezovou speváčkou Adrienou Bartošovou, má dcéru Andreu. Tá na VŠMU vyštudovala divadelnú réžiu, v súčasnosti sa však venuje najmä spevu, komponovaniu a písaniu hudby. Okrem toho ju v SND môžete vidieť v inscenáciách Milada a Morena.


V Morene účinkuje spolu so svojou kolegyňou a kamarátkou Dominikou Kavaschovou, s ktorou na základe tejto inscenácie vytvorili aj rovnomennú kapelu a vydali CD.


Aká bola vaša cesta k umeniu?


Štefan Bučko: Od detstva som čítal veľa a rád. Aj pod perinou s baterkou v ruke. Tam kdesi je základ mojich dnešných dioptrií. Boli to zväčša romány, pri ktorých som slzil nielen od dojatia, ale aj od toho, že mi začal slabnúť zrak.


Okolo puberty som začal čítať poéziu. Už ako pätnásťročný som vedel Zakliatu pannu vo Váhu a Divného Janka naspamäť, hoci som túto baladu nikde verejne neprezentoval. Ale odrážala všetky moje vtedajšie pocity.


Bál som sa zlyhania, zajakával som sa, zároveň som túžil po veľkom čine. Mal som pocit, že mi nikto nerozumie, ale uvedomoval som si aj svoju nedôslednosť ako hlavný hrdina tejto balady, ktorý si pri oslobodzovaní panny zo zakliatia prevrátením šiat zabudol prevrátiť vrecko na tabak.


Nikde som ju nerecitoval, až na maturitnom večierku na výzvu riaditeľa, ktorý bol sklamaný, že som dal prednosť herectvu pred záhradnou architektúrou. A tam som prvýkrát pocítil silu pätnásťminútovej osobnej výpovede pred obrovským auditóriom, ktoré ju prijalo s nadšením, a vedel som, že už najmä toto bude moja komunikačná platforma so svetom.


Andrea Bučko: Moja cesta k umeniu bola veľmi prirodzená. Už ako dieťa som sa najradšej vyjadrovala cez spev, tanec a nesúrodé ťukanie do klavíra, ktoré sa každým rokom stávalo melodickejším a nápaditejším.


Vyrastala som v takej rodine – keďže tato doma stále niečo recitoval a mama je speváčka a skladateľka, tak sa to prenieslo aj na mňa, no bez ich nátlaku. Zároveň majú obaja rodičia aj vďaka svojim rodičom, ktorí pochádzali z vedeckého prostredia, silno vyvinuté ratio a zmysel pre organizáciu. A tak som sa okrem hudby, ktorá dáva pocit slobody, začala zaujímať aj o iné vedy a druhy umenia.


Postupne som znalosti z nich začala pretavovať do príbehov, dopisovala som napríklad scenáre seriálom, ktoré v televízii končili a ja som sa s nimi nechcela rozlúčiť. A tu niekde vznikla túžba po réžii a dramaturgii, v rámci ktorých by som vedela všetko to, čo ma bavilo, skĺbiť a využiť.


Ako reagovali vaši rodičia, keď ste sa rozhodli študovať divadelné umenie?


ŠB: Nuž, rodičia z môjho rozhodnutia študovať herectvo neboli veľmi nadšení. V tých časoch to totiž bola veľmi nestabilná existencia a oni chceli, aby sme so súrodencami mali povolanie, ktoré nepodlieha výkyvom, ale je po ňom prirodzený dopyt. Napokon sa s tým však zmierili.


AB: Priznám sa, že tak ako sa pri tvorbe piesní najviac hanbím pred mamkou, pri divadle zas pred tatkom. Nechcela som ho sklamať prípadným neúspechom, a tak som mu dlho tajila svoju prihlášku na réžiu a dozvedel sa to, až keď ho kolega zastavil na chodbe, že som vraj napísala peknú poviedku na prijímačky na VŠMU. Potom, keď už to vedel, som s ním, prirodzene, veľa komunikovala o divadle.


Okrem réžie som sa však hlásia aj na psychológiu a filozofiu. Ešte aj medicínu som chvíľu chcela risknúť, ale vtedy ma mama upozornila, že by to bolo tak časovo náročné, že by som zahodila svoj najväčší talent – zmysel pre tvorbu hudby. Rodičia ma však naozaj podporovali v každej mojej vízii.


Škoda, že som v detstve tak veľmi bojkotovala hudobnú teóriu, lebo inak by som sa odvážila ísť študovať aj kompozíciu. Aj to som zvažovala, ale pre nedostatky v teoretickej príprave som si prihlášku napokon nepodala. Kde inde by sa však dali všetky moje záujmy tak pekne skĺbiť ako v divadle?


Naznačujete – aj v minulosti ste to už zmienili v jednom podcastovom rozhovore –, že ste sa pred rodičmi hanbili hrať na klavíri alebo spievať. To ma prekvapilo. Bolo to naozaj tak?


AB: Áno, mala som pred nimi prirodzený rešpekt. Vážim si ich prácu a viem, že vedia oceniť kvalitné a silné umenie. Preto sa pri mamke dlho odhodlávam zahrať novú pieseň a pri tatkovi sa bojím, keď ma vidí hrať alebo príde na premiéru mojej inscenácie. No postupne sa tento strach zmenšuje, sú z nás už viac kolegovia a „parťáci“ a dokonca už aj kritiku prijímam ľahšie ako v puberte a celkom rada. Vie ma posunúť.


Ako ste teda vy ako rodič vnímali Andreino rozhodnutie venovať sa divadlu?


ŠB: Ako už zaznelo, rozhodovala sa medzi viacerými školami, ale divadlo napokon zvíťazilo. Snažili sme sa pri výchove o to goetheovské – dať dieťaťu korene i krídla. V tomto zdanlivo protirečivom stave vnútornej ukotvenosti a zároveň voľnosti si zvolila réžiu, v rámci ktorej sa mohla posúvať intelektuálne i tvorivo.


Nás s manželkou však mimoriadne oslovuje jej hudba. Tam je najosobnejšia a bývame veľmi zasiahnutí hĺbkou jej tém i výrazu.

Štefan Bučko v inscenácii Antigona, foto Ctibor Bachratý

K hudbe sa ešte dostaneme bližšie. Obaja sa však svojím spôsobom venujete aj interpretácii literatúry. Vy, pán Bučko, prednášate poéziu, Andrea zasa píše a spieva svoje texty. Čítali ste v detstve Andrei rozprávky?


ŠB: Áno, čítal a rád, lebo Andrejka bola veľmi pozorná poslucháčka, dokonca si ma často aj nahrávala. Ale myslím si, že moja manželka Adrienka bola ešte kreatívnejšia, lebo si ich sama vymýšľala a spievala jej pri tom.


Tým aj položila základ pre Andrejkinu tvorivosť, lebo neskôr si tiež ona sama vymýšľala príbehy, ktoré si nahrávala aj s prvými hudobnými pokusmi a dodnes sa na tom dobre bavíme.


Viac na www.sme.sk