• Miriam Kičiňová

Atmosféra koncertu v divadle? Najväčšia výzva bola, aby nám to spolu začalo hrať, hovorí D. Fischer

Ako sa cíti herec v postave hudobníka

Kdesi na začiatku bola idea a úvaha, že po tejto vypätej koronovej situácii by sme mohli v rámci sezóny uviesť aj niečo, čo dokáže skôr motivovať a energicky nabíjať, nielen inscenovať reflexie (negatívnych) spoločenskokritických javov.


A tak sa počas otvárania trinástych komnát objavila možnosť témy – hudba ako únik od seba do sveta. Iný kolega by povedal, že táto idea sa zrodila skvelým zápisom tém na servítku pri stole a z tejto servítky vzišiel celý projekt Kým prídu Stouni…


Malý, jednoduchý projekt, skôr pre radosť ako davy, sa teraz pomaly premieňa na precízny monitoring toho, akú hudbu a prečo máme radi, ako sme spätí či zápasiaci s barbarským rokenrolom, ako vnímame práva žien, čo znamená sloboda jednotlivca, hudby, demokracie a mnohé ďalšie podtémy.


Zároveň tu bolo poznanie, že v súbore je niekoľko skvelých muzikantov – hudobníkov.


Na javisku tak naživo pôsobí rokenrolová kapela, tzv. falošní Stouni. Tvoria ju Robert Roth ako spevák a hráč na ústnej harmonike, Alexander Bárta (basgitara), Ondrej Kovaľ (bicie), Daniel Fischer (klávesy a gitara), Marián Džubák (gitara).


V tomto článku priblížime, ako uvažujú o hudbe, kde sa stretli prvý raz so svojimi nástrojmi či na koľkých a ako dokážu zahrať, alebo či ich nezlákala muzikantská stolička od herectva. Ako sa v backstagei uvažuje nad existenciou kapely, ktorá sa zrodila medzi kolegami „zhora“.



Úvaha o hudbe

V tejto súvislosti, pri tvorbe inscenácie s hudobnými vstupmi, hneď napadá otázka, akú hudbu majú radi jednotliví tvorcovia a čo vlastne v ich živote znamená.


Daniel Fischer reaguje hneď. „Hudba je len jedna, ale toto tu nemožno považovať za hudbu,“ hovorí moja postava Docenta. Ja osobne si toto nemyslím. Je množstvo dobrej hudby. Ja sa snažím počúvať naozaj všetko, nezatracujem a nepohŕdam žiadnym hudobným žánrom. Na rozdiel od Docenta, ktorého stvárňujem, mi nevadia ani štyri, tri či menej akordov. Ono to veľakrát s tými tromi, štyrmi akordmi nie je také jednoduché, ako by sa na prvý pohľad zdalo.“


So štyrmi akordmi to nie je iba tak, potvrdzuje aj zvukár a profesionálny producent Marián Džubák, ktorý sa osobne viac vidí v postave Stouna, ktorá obhajuje popkultúrnu hudbu, aj keď má možno menšiu hudobnú zložitosť.


„V podstate je jednoduchšie hrať štyri akordy dookola, ale na druhej strane sú lepšie zapamätateľné a vie si ich samo zahrať väčšie množstvo ľudí. Hudba ako taká by mala poslucháčom prinášať radosť. Niektoré ľahšie pesničky sú preto i ľahšie stráviteľné. Ale na druhej strane je dobré poznať klasickú hudbu, súčasnú klasickú hudbu, to totiž rozširuje obzor a dokáže veľa naučiť," vraví Džubák.


„Neviem si predstaviť život bez hudby. Vyrastal som v prostredí, kde bola hudba prirodzeným javom. Niežeby niekto z mojej rodiny bol muzikant, ale viedli ma k hudbe. Vnímať ju. Počúvať ju. Spievať," hovorí zas Alexander Bárta.


"Na strednej škole som prepadol počúvaniu hudby intenzívne. Vtedy som počúval dosť tvrdú hudbu rock, metal. Ale čím som starší, tak hudbu vnímam z úplne iného uhla cez film, divadlo, koncerty, a tak sa mi klapky rozširujú. A myslím si, že som fanúšikom aj vážnej hudby. Už sa teším ako v budúcnosti navštívim Berlínsku filharmóniu," dodáva.


Tézy o zmysle a potrebe hudby dopĺňa aj režisér Matúš Bachynec. "Mám rád dobrú hudbu. Kúpil som si gramofón, a keď som cez víkend doma, snažíme sa počúvať v pokoji pri káve. Odsedieť si to pri tom gramofóne, skrátka, naozaj počúvať. Posledné roky počúvam najviac klasiku, aj preto, že sa mi páči, našiel som si k nej vzťah, chvíľu som spieval v cirkevnom zbore, tam som si možno prvýkrát uvedomil tú šírku. A trochu ju počúval aj účelovo, lebo som v tomto smere trochu nedovzdelaný, takže naháňam, čo som zameškal, a objavujem ozaj krásne veci."


"Dano Fischer v postave Docenta hovorí v jednej replike, že klasickú hudbu sa musíte naučiť počúvať. Úplne s tým súhlasím. Ako dieťaťu mi bola celá klasika ukradnutá, opera sa mi zdala smiešna. Nedávno ma dramaturg Jozef Červenka v predajni u Hummela upozornil na Prokofievovo dielo Peter a vlk – pre mňa neznáma, ale úplne nádherná záležitosť pre deti. Myslím, že keby som to počul už ako dieťa, dnes by som nemusel doháňať toho toľko," myslí si režisér.


A práve možnosti hudby prekračujú hranice, poznamenáva Ondrej Kovaľ.


"Mám rád hudbu z celého sveta. Teraz ju začínam počúvať intenzívnejšie a počúvam čo najnezávislejšie rádia. Od nepálskej hudby, ktorú mám rád pri uspávaní dieťaťa, až po džezové zoskupenia. Všelijakú. Hudba nemá hraníc," vraví Kovaľ.


Viac na www.sme.sk