• Eva Gajdošová

Balet je žena. Aké boli osudy výnimočných slovenských balerín?

Kto boli ženy, ktoré formovali Balet SND.


Na prvej archívnej fotografii baletného súboru SND z dvadsiatych rokov sú len ženy.


S mužskými postavami vypomáhali členovia operného zboru alebo externisti, hlavné postavy tancoval väčšinou sám choreograf, baletný majster a riaditeľ v jednej osobe.


Vďaka súkromným školám postupne pribúdala mužská zložka baletu, no ešte aj po sto rokoch je ženská časť baletných súborov početnejšia a balerína ako krehká labuť zostáva ikonickým symbolom baletu.


„Balet je žena, výrok Georgea Balanchina, choreografa, ktorý zmenil pohľad na klasickú tanečnú techniku a obrodil tanec na špičkách, možno doplniť – žena na javisku – v dokonalých pózach, vytvárajúcich geometriu jeho geniálnych choreografií.


V súčasnosti nám však čoraz viac žien na vedúcich postoch (za všetky spomeniem Tamaru Rojo, umeleckú riaditeľku San Francisco Ballet) dokazuje, že ich prínos je výrazný aj mimo javiska.


E l l a

Keď sa pozrieme na vyše storočnú históriu slovenského baletu cez osobnosti, ktoré ju viedli a umelecky formovali, zistíme, že ženy sa vyskytujú len zriedkavo.


Výnimkou boli hneď pri zrode baletu Marta Aubrechtová (stála na čele baletu jeden rok, po zakladateľovi baletu Václavovi Kalinovi) a ešte významnejšou legendárna Ella Fuchsová-Lehotská – tanečnica, baletná majsterka, choreografka a šéfka baletu, ktorá stála v období 1920 až 1940 pri zrode, formovaní a profesionalizácii Baletu Slovenského národného divadla.


Založila a viedla niekoľko súkromných škôl, vďaka ktorým mohli vzniknúť profesionálne baletné telesá v čase, keď ešte neexistovali štátne školy.

S tancom začala v rodnej Ostrave v baletnej škole Vladimíra Pirnikova a neskôr Achille Viscusiho. Už v trinástich rokoch tancovala spolu so svojimi sestrami na javisku Národného divadla moravskosliezskeho v Ostrave, neskôr pod vedením svojho učiteľa Achille Viscusiho získala post sólistky.


Keď Viscusi odišiel na pozvanie Oskara Nedbala v sezóne 1923/24 do Slovenského národného divadla, nasledovala ho a niekoľko sezón tancovala hlavné postavy v jeho baletoch.


Neskôr na podnet Nedbala odišla na dva roky do Štátneho divadla v Košiciach, kde sa prejavil jej muzikálový a operetný talent, tancovala v operetách a vytvárala svoje prvé choreografie.


Po tragickej smrti Oskara Nedbala prenechal Achille Viscusi post šéfa baletu Elle Fuchsovej. Ella pokračovala v období 1931 – 1937 ako choreografka, primabalerína a šéfka baletu v budovaní súboru a v snahe nadviazať na Viscusiho umelecké smerovanie uvádzala svetovú aj pôvodnú tvorbu vrátane baletov Oskara Nedbala.


V sezóne 1930/1931 uviedla balet Nikotína na hudbu Vítězslava Nováka opísanú ako „... voľný prúd baletných kreácií s prvkami humoru a paródie“, ako aj baletnú pantomímu Vták Ohnivák na hudbu Igora Stravinského. V ďalšej sezóne inscenovala celovečerný balet na hudbu Ludomira Róźyckého Pán Twardovski (1933).


Popri choreografiách pre opery a operety uviedla balet Ožité fresky a inscenovala Nedbalov titul Z rozprávky do rozprávky, v oboch tancovala hlavné úlohy. Choreograficky spolupracovala aj s bratislavskou Novou scénou a Československou televíziou, inscenovala množstvo operiet.


V mladom súbore Baletu SND sa pod jej vedením sformovala prvá generácia sólistov, ktorú tvorili okrem nej aj Oľga Janatová-Doušová, Ria Astrová, Božena Holoubková, Anděla Křístková, Alžbeta a Irma Vécseyové, Tamara Corpona, Viktor Jassik, Miloš Pokorný, Ivo Richard Stuchlý, Jindřich Jercký, Karel Křeček, Emerich Gabzdyl a ďalší.


Počas operetnej éry Baletu SND jej Nedbal ponúkol spevácku rolu Vandy v operete Rosemary a Ella sa čoskoro stala miláčikom operetného publika. Počas druhej svetovej vojny musela pre svoj česko-židovský pôvod z divadla odísť. Baletná diva našla útočisko v Ľubietovej, kde denne trénovala.


Viac na www.sme.sk