• Jana Alexová

Božidara Turzonovová: Milujem divadlo pre magické puto s divákmi

Obľúbená herečka slávi okrúhle jubileum.

Božidara Turzonovová, foto Robert Tappert

Hovorí, že Slovenské národné divadlo tvorí zásadnú časť jej identity. Na jeho doskách strávila už takmer 60 rokov a ani po toľkých desaťročiach ju divadlo neprestáva fascinovať.


Jedna z prvých dám slovenského divadelníctva, neodmysliteľne spätá so Slovenským národným divadlom, Božidara Turzonovová oslávi v sobotu 28. mája okrúhle životné jubileum.


V deň svojej osemdesiatky odohrá v Činohre SND predstavenie Ruských denníkov. Titul, ktorý si sama vybrala ako svoje narodeninové predstavenie, podľa nej dostal po udalostiach na Ukrajine nový aktuálny kontext.


V rozhovore pre SME NÁRODNÉ pri príležitosti životného jubilea hovorí o svojom vzťahu k Slovenskému národnému divadlu aj o tom, kedy je divadlo pre ňu poslaním.


Ak som to dobre spočítala, tak členkou Činohry SND ste už takmer šesťdesiat rokov. Kde stále aj po tých rokoch beriete energiu postaviť sa na javisko?


Nastúpila som do Slovenského národného divadla v roku 1963, takže áno, už je to skoro šesťdesiat rokov. A vlastne odvtedy s každou novou postavou, s každým novým predstavením sa vo mne vždy naštartuje takpovediac nová pracovná energia. Nemávam pocit, že by ma to unavovalo, skôr naopak.


Čo na divadle najviac milujete?


Jeho základný princíp, že sa predstavenie a zážitok z predstavenia odohráva tu a teraz. A predovšetkým živé hľadisko, keď cítite prítomnosť diváka. Dokonca musím povedať, že mi príliš nezáleží, koľko divákov v ňom sedí. Každý jeden z nich je pre mňa vzácny, uvedomila som si to veľmi výrazne v uplynulých covidových časoch.


Milujem divadlo pre jeho zvláštnu atmosféru, pre to zvláštne magické puto medzi hercami a divákmi, ktoré nastáva každý večer, pre tie sväté okamihy, keď zacítim, že publikum nedýcha a cíti dej odohrávajúci sa na javisku.


Mám rada ansámblovosť, keď sa pri novej hre vytvorí tím a spoločne ideme pracovať a tvoriť náš opus, predstavenie, s ktorým potom vyjdeme pred divákov.


Aký máte dnes vzťah k Slovenskému národnému divadlu, k inštitúcii, k tomu, čo sa tu tvorí, k ľuďom, ktorí ho tvoria?


Ľúbim ho. Je to možno zvláštne, ale som naozaj vlastenecká na Slovenské národné divadlo, je to súčasť mojej identity a dosť vážna.


Dobrodružstvo pri obžinkoch, 1970, Miluša, foto Archív SND


Za tie desaťročia, ktoré ste strávili v SND, sa vymenili režimy, rozdelili sa republiky, vymenili sa generácie, tie umelecké aj tie divácke. Máte za sebou množstvo práce s mnohými režisérmi či kolegami-hercami. Na čo s odstupom času najradšej spomínate?


Možno to bude znieť čudne, ale vždy mám najradšej to posledné predstavenie, posledné skúšobné obdobie. Pýtajú sa ma, ktorá postava mi bola alebo je najbližšia, vždy odpovedám, že tá posledná. Tá najviac zamestnáva moju myseľ, lebo ju tvorím, kreujem, spoločne skúšame a snažíme sa o čo najlepší výsledok. Tou mojou doteraz poslednou bola Rebeka Nurseová v Salemských bosorkách v réžii Mariána Amslera.


Ak by som sa v spomienkach mala vrátiť ďalej dozadu, tak rada spomínam slávne zájazdy Činohry Slovenského národného divadla, keď SND cestovalo so svojimi inscenáciami po Slovensku. Boli sme vždy dve skupiny, jedna išla južnou trasou, druhá severnou a potom sme sa stretli napríklad na Sliači. A ľudia, panebože, ako sa ľudia na nás tešili!


Aké boli vaše začiatky v divadle?


Začiatky boli nesmierne intenzívne. Bola som zavalená prácou v televízii, v rozhlase... dodnes neviem, ako som to zvládala. Filmové exteriéry sme nakrúcali po celom Československu, k tomu naše dve dcéry, ktoré som doslova „prepašovala“ na tento svet.


Viac na www.sme.sk