• Eva Gajdošová

Chcel pre ňu napísať balet, ktorý by z nej urobil hviezdu. Stvoril romantickú Giselle

Carlotta Grisi sa v úlohe Giselle stala senzáciou.


Viola Mariner, foto: Peter Brenkus

Adamov balet Giselle patrí k najhranejším dielam svetového baletného repertoáru. Od jeho prvého uvedenia v roku 1841 v Paríži si zachoval priazeň obecenstva ako ikonický obraz romantizmu a symbol éterickosti.


Na parížskej premiére lietali víly vo vzduchu zavesené na lanách, o niekoľko rokov sa v Petrohrade jeho inscenátori vzdali strojov a pridali technicky náročné tance na špičkách.


Začiatkom 20. storočia sa Giselle vrátila späť do Paríža vďaka Ďagilevovmu súboru Les Ballets Russes, aby sa s Václavom Nižinským a Tamarou Karsavinou v hlavných úlohách stala legendárnou. V Londýne sa pred pár rokmi zrodila prelomová verzia Giselle s pečaťou Akrama Khana, ktorý jej dal dych 21. storočia.


Balet, ktorý patrí k najpôvabnejším a najstarším dielam klasickej baletnej literatúry, uvádza Balet SND opäť v novej sezóne v jeho akademickej čistote, v naštudovaní Rafaela Avnikjana podľa verzie Jeana Coralliho, Jula Perrota a Mariusa Petipu.



Cherchez la femme

Romantizmus dodnes zostáva jedným z najsilnejších baletných období, hoci sa z desiatok baletov, napísaných v tých časoch, zachovali dva – Sylfida a Giselle.


V oboch sa zrkadlia princípy romantizmu ako úniku od reality, sklamania z revolúcie a smútku nad nesplnenými nádejami, zároveň návratu k prírode, k jednoduchému životu, tradíciám, folklóru.


Častými motívmi boli nenaplnená láska, rozpoltenosť mužského hrdinu, sen verzus realita, reálny svet a ten nadpozemský, obývaný vílami a škriatkami, no hlavnou inšpiráciou romantických diel bola tanečnica.


Romantizmus stvoril kult tanečnice reprezentovaný ikonickou štvoricou balerín Mariou Taglioni, Fanny Elssler, Carlottou Grisi a Francescou Cerrito. Každá sa vyznačovala neopakovateľným tanečným štýlom, ktorým stvárňovala svoje kultové postavy romantického repertoáru a vďaka ich revolučnému prístupu k tancovaniu, kostýmu a výrazu otvorili novú etapu ženského baletu.


Azda najsilnejším motívom pri vzniku baletu Giselle bol obdiv Théophila Gautiera voči Carlotte Grisi – prvej predstaviteľke Giselle. Gautier si uvedomoval, že na to, aby sa skutočne preslávila, nestačí sa objaviť v krátkom divertissemente alebo opere. Chcel pre ňu vytvoriť balet.


Inšpiroval sa poviedkou Heinricha Heineho (ktorá vyšla v roku 1835 vo francúzštine s názvom De l'Allemagne) a básňou Viktora Huga o mladom Španielovi, ktorý sa utancoval na smrť.


Heine podľa všetkého vychádzal zo slovanskej legendy o ženách, ktoré zomreli pred svadbou a premenili sa na víly, bludičky, akýchsi ženských fantómov lesa, ktoré sa zjavovali pred náhodnými chodcami, aby ich utancovali na smrť. Libreto, na ktorom spolupracoval s Julom-Henri Vernoy de Saint-George, údajne vzniklo za tri dni.


Po parížskej premiére v roku 1841 prijali výkony dvadsaťdvaročnej Talianky Carlotty Grisi v choreografii Jeana Coralliho a Jula Perrota s nadšením a Grisi sa stala senzáciou.


Všetci obdivovali jej vzdušný a dokonalý pohyb, herectvo, v ktorom stvárnila štádiá zamilovanosti aj upadania do šialenstva. Jej Giselle bola dôkazom, že balet si vyvinul svoje jedinečné umelecké prostriedky, odlišné od divadla či opery.


Úloha Giselle je od tých čias jednou z najväčších výziev, je doslova iniciačným dielom pre každú balerínu. Vyžaduje si dokonalú techniku, herecké zručnosti, zmysel pre dramatickosť aj šarm.


Viac na www.sme.sk