• Jozef Červenka

Dalibor Jenis: Živého diváka nič nenahradí

Umelecký riaditeľ Opery SND v rozhovore s Jozefom Červenkom


Ste aktívny operný spevák, žiadaný na popredných svetových javiskách – aká je tam aktuálne situácia?


Situácia na svetových scénach je podobná ako u nás. Úplne najhoršia je v USA, kde mnohé divadlá boli doslova rozpustené, aby nemali zbytočné náklady na orchester, zbor a podobne. Trocha lepšia situácia bola donedávna v Nemecku, kde sa ešte ako-tak hralo, a najlepšia situácia je v Španielsku, kde som spieval aj počas lockdownu. Hrá sa tam s polovičným obsadením publika za veľmi prísnych bezpečnostných opatrení. Mám preto opodstatnený pocit o dôležitosti kultúry pre Španielsko a je pre mňa v tomto smere príkladom. Najmä v takých ťažkých časoch, keď ľudia dennodenne počúvajú hrôzostrašné správy o pandémii, je kultúra ideálnym prostriedkom na vyvažovanie tejto negativity. V ostatných krajinách tento pozitívny vplyv podcenili. Napríklad v Taliansku, v krajine, ktorá bola vždy lídrom kvality, čo sa týka opery, tam je situácia aktuálne veľmi tragická, všetky divadlá sú zatvorené a nehrá sa.


O tomto často rozhodujú ľudia, ktorí nemajú ku kultúre žiadny vzťah. Neuvedomujú si, že to má obrovské dosahy na psychiku ľudí. Platí to bohužiaľ aj o nás, je veľmi smutné, že sme tak dlho pred umením zatvorení – umelci aj diváci.


Celosvetovo je teda situácia veľmi zlá. Niekde to kompenzujú streamami a online premiérami bez divákov. Aj u nás sa niečo črtá, ale celkovo je Slovensko v tomto smere takmer na poslednom mieste.


Máte svoj osobný odhad, či sa diváci vrátia do divadiel v takej miere ako pred covidom?


Je možné, že aj keď divák bude mať túžbu vrátiť sa, bude ekonomicky tak silno zasiahnutý a vyčerpaný, že na to jednoducho nebude mať, aby si kúpil lístok do opery.


Myslím si, že to je teraz celosvetový trend, že kultúru si budú môcť dovoliť ľudia zo strednej a vyššej vrstvy. Napríklad v Taliansku, kde do opery chodili často úplne jednoduchí ľudia, šetrili si na vstupenky aj celý rok, pretože milovali operu. Teraz tie našetrené peniaze minú, pretože stratili zamestnanie.


Reštart bude náročný, vidím to odhadom na tri roky, kým začneme normálne fungovať – samozrejme, za predpokladu, že nevybuchne nejaký ďalší zmutovaný vírus, s ktorým si nebudeme vedieť poradiť.


Okrem ekonomického aspektu, myslíte si, že svoju úlohu zohrá aj nazvime to novovzniknutá divácka pohodlnosť? Diváci si zvykli sedieť pri veľkej ponuke streamovacích služieb, filmových kanáloch a podobne...


Aj divák, ktorý sedí pri obrazovke, si uvedomuje, akú hodnotu má živé umenie, živé divadlo. Samozrejme, netýka sa to tých, ktorí v divadle nikdy neboli. Poviem príklad, ak som v minulosti prišiel na nejaký džezový koncert hudobníka, ktorý trebárs nebol môj obľúbený z nahrávok, a potom som videl jeho živý koncert, zrazu som ho vnímal úplne inak.


Ten unikátny zážitok, ten okamih, ktorý môže vzniknúť vďaka momentálnej konštelácii napríklad sólistov, dirigenta, to je niečo, čo je neopakovateľné. A naši operní návštevníci si túto neopakovateľnosť uvedomujú, a preto chodia na tú istú inscenáciu trebárs niekoľkokrát. Nie preto, že by ju nepoznali alebo nepochopili, ale práve v očakávaní tých výnimočných momentov, ktoré môžu nastať.


Divadlo je jednoducho živé, zaujímavejšie, autentickejšie ako akýkoľvek záznam alebo prenos. Živého človeka v divadle nikdy nič nenahradí.


Viac na www.sme.sk