- Izabela Pažítková
Emília Vášáryová: Nikdy som nemala pocit, že ma na herectvo predurčuje nejaký talent
Herečka storočia oslávila osemdesiatku.
Bol nádherný ešte slnečný podvečer 18. mája. Kolegovia, priatelia a diváci, ktorí v tento slávnostný večer chceli pozdraviť svoju obľúbenú herečku profesorku Emíliu Vášáryovú, sa schádzali v novej budove SND.
Predstavením inscenácie Dnes večer nehráme v Sále činohry SND oslávila krásne životné jubileum. V rozhovore s Izabelou Pažítkovou pre SME NÁRODNÉ hovorí nielen o tejto výnimočnej oslave, o hereckej profesii, ale napríklad aj o festivale v Cannes, kde strhla pozornosť novinárov.
Presne v deň vašich narodenín, 18. mája, sme sa vrátili v čase už aj preto, že ste si na tento sviatočný večer vybrali inscenáciu, ktorá na pozadí udalostí z novembra ´89, s nadhľadom, vážne i s humorom hovorí o hodnotách pravdy, ale aj poslaní umelcov.
Inscenácia Dnes večer nehráme mala premiéru v roku 2019 a je „poskladaná“ z našich postrehov, ktorými sme vtedy žili v krajine, v našom divadle i osobnom živote.
Mnohí, ani hereckí kolegovia z iných divadiel, inscenáciu ešte nevideli a aj tí, ktorí už na nej boli, mi povedali, že tak ako v ten večer a v súčasnosti nerezonovala ani v čase premiéry. Ľudstvo nie je schopné poučiť sa z histórie.
Táto inscenácia má aj hodnotu dokumentu a musím povedať, že pri jej koncipovaní sme veľmi využívali náš divadelný archív. Ani som netušila, aký je bohatý, koľko je tam dokumentov, listov...
V mojich vstupoch som napríklad použila aj niektoré monológy z hier, ktoré boli v tom čase, teda v novembri ´89, v repertoári a ktoré korešpondovali s témou. To, že zaradíme túto inscenáciu v deň môjho jubilea, myslím, že bolo aj na podnet riaditeľky našej činohry pani Miriam Kičiňovej.
Ste členkou Činohry SND od roku 1964...
... a predsa som mala v ten večer veľkú trému, na akú sa ani nepamätám, uvedomila som si, aké mám studené ruky a ako mi trepoce srdce ako pred maturitou. Bola som vďačná, že v hre je mnoho humorných replík.
Do našich výstupov sme sa snažili prepašovať aj trochu zo situácií z divadelného zákulisia, vystreliť si aj sami zo seba, to majú diváci radi a sú nám za to vďační.
Bol to večer veľkej emócie na javisku, ale aj v hľadisku, napríklad, keď ste vyzvali divákov, aby zasvietili mobilmi (ako kedysi na novembrových manifestáciách) a reakcia bola veľmi spontánna.
Áno, bolo to dojemné, znamená to, že diváci „išli s nami“, potvrdenie, že divákov sme vtiahli do nášho príbehu.
Vaším obľúbeným dramatikom je Čechov. Ktoré sú tie hodnoty, ktoré si na jeho tvorbe vážite, respektíve, ktoré vám viac, lepšie, do hĺbky, pomohli vnímať dramatické situácie na javisku?
Veľmi ma ovplyvnil a určite by som bola rada účinkovala aj vo viacerých jeho hrách. Som vďačná aj za to, že som bola Ranevskou vo Višňovom sade i Mášou v Troch sestrách.
Milujem jeho majstrovské vykreslenie situácií, Čechov nenarieka, nelamentuje, nebedáka – jeho postavy si uvedomujú okolnosti konania, to, ako sa vyrovnať s osudom. Čechov to múdro na javisku servíruje a má porozumenie pre všetky ľudské charaktery.
Bol to lekár, poznal dušu ženy a pre herečky napísal krásne postavy. V pamäti mám stále celé sekvencie z jeho hier, všetko sa uňho nesie v sugestívnej tragikomickej polohe.
Napríklad Máša v Troch sestrách sa bezhlavo zamiluje. Manžel, ktorého podvádza, len trápne opakuje: ja som spokojný, ja som spokojný, ja som spokojný... Táto replika – ja som spokojná, ja som spokojná, má sprevádza po celý život. Keď som najzúfalejšia, vsugerujem si – ja som spokojná, ja som spokojná... ale hovorím to so slzami v očiach.
Čechov vnímal ľudské nešťastie, ale vraj vyznával, že človek sa musí snažiť, aby mal okolo seba poriadok a krásu.
Na začiatku 20. storočia, keď ho mnohí nechápali, keď sa hralo na koturnoch, pateticky a v maskách, postavil zrazu na javisko krehké ľudské bytosti, ktoré sa snažia prežiť život, ako sa najlepšie dá.
Čerpali z neho takí velikáni ako americkí dramatici Tennessee Williams či Eugene O´Neill, považujú ho za svojho učiteľa. Inšpiroval mladých francúzskych dramatikov, napríklad Zellera alebo Koltèsa.
Aj preto som sa prednedávnom rozhodla prijať ponuku na účinkovanie v Koltèsovej hre v pražskom Činohernom klube.
Je divadlo efemérne? Je to len ten akoby prchavý okamih vzájomnej blízkosti umelca na javisku a diváka v hľadisku v danej chvíli?
Myslím, že je to tak. Napriek tomu si však myslím, že je to práve divadlo, ktoré hádam jediné prežije – je to práve o tom okamihu pravdy, o tom okamihu, ktorý sa už nikdy nezopakuje... Na nasledujúci deň, na inom predstavení, sa v divadle opäť stretnú iní ľudia.
Viac na www.sme.sk