Filozof Miroslav Marcelli: Za kreatívnosť dnes skrývame nedostatok talentu aj plagiáty

Filozof hovorí o svojom vzťahu k opere.

Dnešných divákov neprekvapia režijné či dramaturgické experimenty. No len máločo ich vyprovokuje k znepokojeniu a rozhorčeniu, reagujú skôr nezáujmom, myslí si filozof MIROSLAV MARCELLI.

V rozhovore s dramaturgom Opery SND Jozefom Červenkom pre SME Národné rozpráva o svojom vzťahu k opere, o tom, prečo na škole neznášal výchovné koncerty aj o tom, prečo si myslí, že ľudia potrebujú divadlo.

Ako by ste charakterizovali vzťah Miroslav Marcelli a opera?

Bude azda vhodné, keď hneď na začiatku otvorene poviem, že je to vzťah, ktorý sa z tej pozitívnej stránky začal budovať pomerne neskoro a dodnes ostal nesústavný.

Na rezervovanom, dokonca otvorene odmietavom postoji, aký som v školských rokoch k opere zaujímal, sa výrazne podpísali výchovné koncerty, ktoré vo mne, podobne ako vo väčšine spolužiakov, vyvolávali predstavu, že opera je melodramatickou exhibíciou pateticky predvádzaných emocionálnych stavov.

Najtrápnejšie to na mňa pôsobilo vtedy, keď sa do toho zamiešali prejavy ľudového veselia a pokusy o humor, k čomu pravidelne dochádzalo pri ukážkach z Prodanky.

Tie na výchovných koncertoch nesmeli chýbať, samozrejme, v podaní korpulentných Mařeniek a plešivejúcich Jeníkov. Bolo tu v koncentrovanej podobe prítomné všetko, čo zo školy robilo odpudivé miesto nútenia a disciplinovania.

Raz som sa o týchto koncertoch rozprával so spisovateľom Pavlom Vilikovským a po niekoľkých slovách sme zistili, že máme veľmi podobné spomienky. Povedal mi vtedy, že ho to doživotne odradilo od návštev koncertov a opier.

V mojom prípade to až takéto nezvratné účinky nemalo, no ani moje neskoršie pokusy dobrovoľne vstúpiť do tohto sveta spočiatku neboli veľmi šťastné.

Viac na www.sme.sk