• Miriam Kičiňová

Ingrid Timková: Medzi herectvom a réžiou je pomyselná hranica

Rozhovor s Ingrid Timkovou


David Mamet a jeho hra Glengarry Glen Ross sa dostáva prvý raz na divadelné javisko. Otvára témy existenčné, hraničné, boj s cieľom prežitia, odhodlanie existovať za každú cenu. Aj keď by to mohlo byť prekročenie hraníc etiky, slušnosti. Ak vôbec tieto hranice máme. Ako sa na rôzne mametovské témy pozerá režisérka a zároveň herečka Ingrid Timková sa pýtala dramaturgička Miriam Kičiňová.


Prečo sa herec môže rozhodnúť režírovať?


Odpoviem na to jednoducho, lebo si myslím, že medzi herectvom a réžiou je pomyselná hranica.


Ovplyvňuje vás vaša herecká skúsenosť pri výbere hier? Realizácia hry Davida Mameta nie je vašou prvou réžiou v SND.


Zásadne. Čítam hru vyslovene cez herca. Téma je rovnako dôležitá. Zaujímajú ma len niektoré témy, a následne ma zaujíma to, aké sú tam možnosti pre hercov. A väčšinou je to tak, že dobrí dramatici, špičkoví, to dokážu skĺbiť.


Na fantastickú tému ponúknu hercom materiál, to znamená, vytvoria príbeh, v ktorom sú výborné herecké postavy. Ešte som sa nestretla s tým, aby to dobrý dramatik v tomto zmysle nezjednotil. Dobrá téma, príbeh a dobré herecké príležitosti.


Viete si predstaviť venovať sa réžii intenzívnejšie?


Neživím sa réžiou, nerobila som ich tak veľa. Ja režírujem iba raz za čas a musím si nájsť hru. Ak ma nejaká osloví, tak urobím všetko preto, aby sa dostala na javisko.


Ale nevedela by som sa asi réžiou živiť. Režiséri na voľnej nohe to majú ťažké v tom, že divadlá im neponúknu vždy voľný výber, ale divadlo chce od nich konkrétny titul a on sa s tým musí stotožniť. Kdežto ja si raz za päť rokov nájdem titul a inscenujem ho. V tomto je to pre mňa pohodlie.


Vaša dramaturgia smeruje k spoločensko-kritickým témam a autorom, ktorí ich zachytili. Teraz David Mamet, predtým Egon Bondy a jeho Návšteva expertov či Georg Büchner a Mier chatrčiam, vojna palácom. Nesiahate po témach, ktoré majú klasický vzťahový základ alebo druh partnerskej zápletky.


Vzťahové dramatické hry už mám za sebou ako herečka. A v istom momente ma to prestalo baviť. Ale vyplýva to aj z toho, čo ma zaujíma v živote. Čím som staršia, sú to iné témy. Ak by ste sa ma v dvadsiatich piatich rokoch opýtali na politickú situáciu, asi by som niečo povedala, ale vtedy ma tieto veci až tak nezaujímali.


Zaujímali ma v divadle skôr hry o vzťahoch ako napríklad od Tankreda Dorsta Fernando Krapp mi napísal list. Konvenovali mi aj takéto filmy. Ale postupne som sa začala viac zaoberať politikou, spoločenským dianím. A vôbec fascinoval ma človek ako taký a jeho postavenie v živote a vo svete, ktorý ho momentálne obklopuje.


Ako prišlo k rozhodnutiu inscenovať Glengarry Glen Ross? Mamet sa pozerá na postavenie človeka, teda tematicky vám musel byť blízky.


Prvotné bolo to, že sme sa kedysi s hercami, kolegami rozprávali o tom, či by sme si nenašli nejakú hru. Mne sa zdá, že vyberám hry pre mužov, neviem prečo. A spomenula som si na film podľa Mametovej hry.


Zistila som, že ten film je podľa hry Glengarry Glen Ross, niekde sa uvádza ako Konkurenti. V Divadelnom ústave ma upozornili, že je aj slovenský preklad a že od roku 1994, keď bola hra preložená, nikto z popredných slovenských tvorcov po nej nesiahol.


A ako to už býva, po prečítaní prvých strán mi bolo jasné, že je to hra, ktorú chcem inscenovať. Uvedomila som si, že to bude treba upraviť, pretože je to dlhé, uvravené, s mnohými americkými reáliami. Bolo to náročné.


Čo je ten moment počas čítania, ktorý vás presvedčil, že vás hra začala fascinovať? Mametovský jazyk? Zápletka? Typy postáv?


Drsnosť tej témy a príbehu, teda kvázi príbehu, lebo my ani nesledujeme príbeh v klasickom zmysle slova, ale skôr zápletku. . . a vzťahy vyplývajúce z tejto detektívnej zápletky. A to je mametovská črta, tento detektívny rámec.


Krutosť, o ktorej hovorím, má súvis so súčasnosťou. Ale aj keby nebola súčasnosť taká vybičovaná, ten stav drsnosti by sme cítili. Hovorím o septembri 21, je to strašne kruté a tvrdé. Ale i strašne pravdivé.


Niekedy mám pocit, že my si tu žijeme v ilúziách, resp. tvárime sa, že je to lepšie, ako to je. Človek sa však nemôže utápať v smútku z reality. Ani ja to nerobím, uvedomujem si realitu, ale nepúšťam si ju tak na seba. Ale vždy vidím a cítim tvrdosť života okolo.


Viac na www.sme.sk