• Martina Mašlárová

Inovácia a šetrenie, Wagner sa obracia v hrobe. Čo sa deje v SND?

Martina Mašlárová píše o tom, čo si myslí o reforme v SND.

Martina Mašlárová

Zvyčajne pokojné vody kultúrneho spravodajstva prednedávnom rozvírili správy s dramatickými titulkami. Do akej miery boli vyjadrením mediálnej túžby po senzácii a do akej pomenúvali reálny stav vecí, je teraz okrajové.


Viaceré však zneli nanajvýš alarmujúco – jeden z tých najdesivejších napríklad hlásal, že Opere SND podľa Výboru pre kultúru a médiá NR SR hrozí zánik.


Kultúrny človek zaúpel a pomyslel si asi niečo v tom duchu, že sa muselo stať niečo strašné, nejaká ohromná katastrofa, keď po 102 rokoch existencie, počas ktorých SND vrátane svojho operného telesa prežilo jednu svetovú a jednu studenú vojnu, normalizáciu, revolúciu, deväťdesiate roky, niekoľko schopných, viacerých menej schopných riaditeľov aj obskúrne obdobie na prelome prvých dekád 21. storočia, nehovoriac o všetkých doterajších umeleckých a ekonomických krízach, ktorých bolo počas tej vyše storočnice nemálo, zrazu čelíme takejto apokalyptickej perspektíve.


A naozaj, vyzerá to tak, že v Opere SND sa deje niečo hrozivé, nečakané a nevídané... – modernizácia (spôsobu prevádzky) a (ekonomická) optimalizácia.


Alebo tiež inovácia a šetrenie. Wagner sa obracia v hrobe.


Môžete sa aj pohoršiť


Ale po poriadku. V prvom rade chcem povedať, že hoci to tak môže vyzerať, v kauze vedenie Opery SND vs. sólisti nie som obhajkyňou žiadnej zo strán a tento článok je výrazom môjho subjektívneho chápania problému.


Priznávam tiež, že nie som žiadnou odborníčkou na riadenie inštitúcií, a hoci sa považujem za finančne gramotnú osobu, neviem si ani len predstaviť, čo všetko znamená ozdravovať rozpočet takého kolosu, ako je SND.


Nie som ani expertkou na operu. Na počkanie síce poviem mená piatich slovenských operných kritikov, viem, kto je dramaturgom Opery SND aj akú premiéru naposledy súbor uviedol a že na plagáte Čerta a Káče je herečka z činoherného súboru.


Viem tiež, ktorý mladý režisér nedávno operne debutoval v Štátnej opere v Banskej Bystrici, dokážem vymenovať aspoň tri košické operné projekty ostatných dvoch sezón, minimálne dvoch slovenských skladateľov súčasnej opery (a že ich oveľa viac nie je) aj zopár spevákov a speváčok.


Videla som skvelú Predanú nevestu a výbornú Agrippinu na festivale v Mníchove a som zvedavá na interpretačný výklad Salome v réžii Slávy Daubnerovej v Karlsruhe. Tento výpočet však nemá vyznieť ako chválenkárstvo, naopak, má ilustrovať značne obmedzený a parciálny prehľad v danej oblasti.


Preto môj komentár môže niekoho aj pohoršiť a ja bez hanby priznávam, že sa vo všeličom môžem mýliť.


Jedným z mojich omylov môže byť to, že prepúšťanie zamestnancov v snahe zefektívniť chod inštitúcie nepovažujem za príznak blížiaceho sa zániku, ale naopak, za snahu vyhnúť sa mu aj za cenu nepopulárnych opatrení.


Samozrejme, chápem, čo pre umeleckú inštitúciu znamenajú jej umeleckí pracovníci – sú nositeľmi renomé, predpokladom kvality inscenácií a spravidla aj zdrojom popularity.


Preto bolo a je bežné, ako výstižne písal v jednom zo svojich fejtónov Ján Štrasser, že z Národného sa odchádza jedine nohami napred.


Viac na www.sme.sk