• Klára Madunická

Jedna verzia pre každý titul? Prečo opera nemôže fungovať ako broadwayské muzikály.

Niektorí by sa potešili.

Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že opera vznikla v podstate náhodou, zo dňa na deň, akoby omylom, pri snahe skupinky ranobarokových umelcov o rekonštrukciu antického divadla na základe dochovaných historických prameňov.


Pri detailnejšom skúmaní však zistíme, že sa vyvíjala postupne z iných hudobných žánrov celé desaťročia. Už pred pár rokmi si do kalendára zaznačila svoju štvorstú čiarku a napriek tomu vie stále pôsobiť mlado a sviežo.


Už stáročia fascinuje, nadchýna, dojíma, irituje, dráždi i provokuje. Prešla mnohými premenami a napriek tomu nestratila svoju tvár. Postupom času si dokázala podmaniť i tých najzarytejších odporcov, ktorí ju zosmiešňovali a spochybňovali.


Prekonala všetky vládne formy a politické režimy, umelecké názory aj reformy. Mohlo by sa teda zdať, že opera je nesmrteľná. Ale je to skutočne tak?


Operný režisér Barrie Kosky v roku 2015 povedal: „V opere ľudia zažívajú návrat k archaickej forme rozprávania a rituálu, ktorý potrebujeme. To je dôvod, prečo opera prežije.“


Je naozaj rituálnosť hudobného divadla a jeho archaickosť tým skutočným motívom, ktorý ho drží pri živote?


V minulosti predsa bola premiéra v divadle udalosťou roka. Diváci búrlivo a otvorene prejavovali svoj názor – či už pozitívny, alebo negatívny. Vznikali desiatky nových diel každý rok, opera bola módnou záležitosťou, o ktorej sa diskutovalo v najvyšších spoločenských kruhoch.


Od jej zrodu až do polovice 20. storočia sa jej dejiny písali nepretržite, naliehavo a vášnivo. Po druhej svetovej vojne sa však čosi zmenilo. Vznik nových opusov sa výrazne zredukoval a my sme sa „zasekli“ v časoch Mozarta, Verdiho či Pucciniho.


Opera dnes

Aké miesto však zastáva opera v kultúre dnešných dní?


Na Slovensku má návštevnosť operných predstavení dlhodobo skôr klesajúcu tendenciu, respektíve neteší sa takej návštevnosti ako napríklad činohra či muzikál.


V zahraničí je opera síce stále bohato navštevovaná, no tiež je pre ňu čoraz ťažšie získať si nového diváka. Divácky dopyt sa všeobecne obmedzil na niekoľko stoviek najznámejších opusov a mnohé divadlá tomuto vkusu do veľkej miery prispôsobili svoj repertoár.


Preto sa z celkového počtu niekoľkých desiatok tisíc zachovaných operných titulov v súčasnosti inscenujú len približne dve tisícky. Niektoré opery sú dokonca také obľúbené, že vôbec neschádzajú z repertoárov divadiel a len sa preštudovávajú nové inscenačné koncepcie.


V súvislosti s týmto oprašovaním známych, niekoľko storočí starých opusov, začala sa čoraz väčšmi k slovu dostávať réžia. Práve jej pričinením môže divák navštíviť viackrát to isté, a predsa zakaždým iné operné dielo.


Úloha režiséra sa začala naplno rozvíjať v druhej polovici 19. storočia. Dovtedy bol hlavným scénickým realizátorom i dirigentom sám skladateľ.


S postupným reprízovaním a znovunaštudovaním diel sa však začala réžia začiatkom 20. storočia emancipovať ako samostatná umelecká profesia, ktorá vniesla do operných inscenácií vlastné názory a podnety.


A práve tu sa začal už dekády pretrvávajúci spor medzi zástancami tradičného a moderného javiskového stvárnenia.


Vernosť nadovšetko

Inscenácia by mala predovšetkým vyrozprávať príbeh, ktorý napísal autor. Tento argument zaznieva najčastejšie z úst zástancov tradičného, historicky i obsahovo verného prenesenia operného diela na javisko. Ich názor vychádza z presvedčenia, že keď raz skladateľ niečo skomponoval, nikto nemá právo zasahovať hrubým spôsobom do jeho diela.


Táto požiadavka je pritom celkom opodstatnená. Ani obrazy v galérii návštevníci neprekresľujú len preto, že sú staré a „opozerané“. Architekti tiež rekonštruujú historické budovy so snahou dodržať čo najdôslednejšie autenticitu pôvodného slohu. Nevhodný zásah modernej architektúry totiž môže historický objekt úplne zničiť.


Viac na www.sme.sk