• Barbora Šajgalíková

Kde býva divadlo II.

Reportáž o scénickej výrobe z umeleckých dielní SND

Prvý kontakt s Umelecko-dekoračnými dielňami SND mal Jano Trizma, súčasný šéf scénickej výroby, v 80. rokoch, keď tu absolvoval svoje stredoškolské štúdium. Vyučený zámočník následne pracoval na Novej scéne a do dielní SND sa vrátil až v roku 2016 na pozíciu, ktorú zastáva dodnes.


Igor Ondruš, jeho pravá ruka, má prvé zážitky z dielní ešte z detstva, keďže Igorov otec pracoval ako konštruktér v projekčnom ateliéri. Igor študoval maľbu na VŠVU, ale pred piatimi rokmi sa rozhodol vrátiť do divadelného prostredia a zamestnal sa v kašírnickej dielni. Sochárov, maliarov či reštaurátorov v nej pôsobí viacero. Postupne z Igora urobil jeho šéf svojho zástupcu a odvtedy tvoria vedúcu dvojicu scénickej výroby.


Scénická výroba má približne 40 ľudí rozdelených do šiestich úsekov (projekčná kancelária, stolárska, zámočnícka, čalúnnická, kašírnická a maliarska dielňa).


Projekčné oddelenie vytvára realizačné výkresy, čo je, minimálne na slovenskej úrovni, veľmi ojedinelé. Svojho času vyrábali dielne Slovenského národného divadla aj dekorácie pre viedenské divadlá. Dnes je to skôr naopak, na spolupráce pre iné divadlá nezostáva veľa kapacít. Skôr sa občas stane, že sa časť výroby prenesie do externého prostredia. No stále je to skôr výnimkou ako pravidlom.


Vytrvalý dážď

Dielňam sa celkom oprávnene hovorí aj továreň na zázraky a naozaj sú miestom, kde sa zázraky dejú (alebo by sa aspoň v predstavách výtvarníkov mali diať) každý deň (a najlepšie bezodkladne).


Z vlastných skúseností viem, že požiadavky na zázrak sa stupňujú v generálkovom týždni. Vtedy sa okrem posledných výtvarných zásahov, ktoré často obsahujú požiadavky na odstránenie či, naopak, doplnenie časti dekorácie, neraz stane, že sa objavia celkom nové zadania, s ktorými sa vopred nerátalo.


Igor mi nezabudne pripomenúť, ako som im pri jednej z našich spoluprác päť dní pred premiérou formulovala predstavu, aby voda na scéne nebola číra, ale čierna, a koľko invencie to chcelo, aby sa našlo riešenie tejto zdanlivo jednoduchej úlohy. Práve tieto vyžadujú neraz komplikované technické riešenia.


Skúste nechať na scénu padať vytrvalý sneh či dážď, alebo umiestniť na ňu 50-kilovú skutočnú kryhu ľadu. Môžete sa spoľahnúť, že zamestnáte dielne, techniku, ale aj interpretov celkom výrazne.


Umenie nemožného


Keď sa spýtam na najkrajšie spolupráce, obaja sa zhodnú, že práca v divadelných dielňach je napriek všetkým zhonom a každodennému posúvaniu hranice možnosti nemožného tou najkrajšou, akú si vedia predstaviť.


Igor medzi svojimi najmilšími spoluprácami spomenie výrobu dekorácie k baletu Giselle, na ktorej sa podieľal ešte ako kašírnik. Mal však rád aj Heddu Gabler – pre Igora fantastická hra nielen z výtvarnej, ale aj režijnej stránky.


Pre Jana Trizmu bola najväčším zážitkom realizácia scénickej dekorácie k Aide. Technická skúška trvala štyri dni a bola to najdlhšia technická skúška, na akú si za svoje pôsobenie v divadle pamätá. Keď sa začalo svietiť, tak aj skúsených divadelníkov ohromilo, aký obrovský kus práce dielne vykonali.


Vtedy povolilo napätie a vznikla atmosféra, ktorá vyzerala, že sa bude niesť až po premiéru. Nakoniec však prvý lockdown prerušil generálkový týždeň a premiéry sa Aida dočkala až o pol roka neskôr, v septembri 2020.


Viac na www.sme.sk