• Kristián Kohút

Keď mocní zneužívajú tanec alebo o tom, ako sa javiská zmenili na bojiská a tanečníkom chceli lámať

Prečo ľud obetúva svojich najväčších hrdinov?

Pieseň mieru (1950), foto Gejza Podhorský

Predstava, že niečo, čo je také krásne, povznášajúce a efemérne ako balet, má niečo spoločné s veľkou politikou, sa na prvý pohľad zdá absurdná. Minimálne rovnako absurdná ako predstava otvoreného vojenského konfliktu pred 24. februárom 2022.


Úlohou baletného umenia je prinášať emócie, zamyslenia, estetiku, vizuálnu pastvu a duševné pohladenie.


Napriek tomu sa, žiaľ, v niektorých epochách a režimoch politika v balete často odráža, neraz ho ovplyvňuje, a to zo stránky obsahu i formy, v niektorých prípadoch ho dokonca zneužíva.


Kto chce umlčať múzy?


Agresivita, s akou Ruská federácia zaútočila na Ukrajinu, prekvapila celý civilizovaný svet.


Negatívne dôsledky tohto bezprecedentného vojnového aktu pocítia všetci, dotknú sa bežného života všetkých ľudí vrátane umelcov. Ovplyvnia dramaturgiu, narušia vzťahy medzi západnými a východnými divadlami, budú zrušené dôležité spolupráce, nevzniknú mnohé inscenácie.


V kontexte vojny a utrpenia sú to, samozrejme, banality, s ktorými sa spoločnosť i divadlá dokážu časom vyrovnať. Prítomná však ostáva ľudská tragédia.


Zbytočné straty na životoch, zmarené sny mladých umelcov, mnoho nenaplnených ambícií a nevyužitého talentu.


Sociálnymi sieťami sa šíria fotografie baletného sólistu Ukrajinskej národnej opery, zaslúžilého umelca Ukrajiny Oleksia Potiomkina, ktorý vymenil tréningy na baletných sálach za nepohodlie v zákopoch.


Keď rinčia zbrane, múzy mlčia. Potiomkin bráni svoju vlasť. Bizarná realita cudzieho človeka, ktorá sa nás priamo netýka.


Príbeh iného mladého ukrajinského sólistu sa nás (v Balete SND) týka. Na základe konkurzu mal posilniť rady našich tanečníkov dvadsaťdvaročný talentovaný umelec.


Jeho príchod na Slovensko je vinou konfliktu vo hviezdach. Riaditeľka Baletu SND Nina Poláková dostala od neho fotografiu z krytu v Kyjeve s krátkou správou, že zatiaľ je v poriadku.


Politika prostredníctvom vojny v tomto prípade zasahuje do baletu viac, než by sme si priali.


Nástroj propagandy


Rôzne režimy v prospech naplnenia cieľov danej ideológie používajú rôzne nástroje propagandy, umenie nevynímajúc. V našich zemepisných šírkach sme sa stretávali s propagandou najmä v časoch komunizmu a vnímame ju najmä cez politiku Sovietskeho zväzu, ale bolo by naivné si myslieť, že komunisti boli prví, kto zneužil balet na manipulovanie verejnosti.


S využitím baletu na prezentáciu svojich cieľov sa stretávame už v takzvaných dvorských baletoch na francúzskom kráľovskom tróne. Veľkolepé predstavenia prostredníctvom personifikácií, metafor a prirovnaní legitimizovali neobmedzenú moc panovníka.


Jedným z takých bol Ballet de la délivrance de Renaud, prostredníctvom ktorého kráľ Ľudovít XIII. manifestoval svoju autoritu a nárok na trón.


Neskôr uviedol francúzsky kardinál Richelieu v Paríži Ballet de la prospérité des armes de la France, v ktorom boli znázornené víťazstvá Francúzov nad Španielmi a francúzske kráľovstvo ako miesto prosperity a harmónie.


Predstavenie bolo realizované s jediným cieľom: posilnenie panovníkovej autority. Francúzsky dvorský balet dosiahol svoj vrchol počas vlády Ľudovíta XIV., ktorý rád vystupoval ako boh Apolón, ktorý mal blízko k symbolike slnka. Ľudovít – Kráľ Slnko sa stal stelesnením veľkoleposti Francúzska.


Obdobou francúzskych dvorských baletov boli v Anglicku takzvané masques, ktoré na prezentáciu svojich cieľov a svojej „božskosti“ využíval kráľ Karol I.


V našich končinách sa propaganda v balete spája najmä s obdobím komunizmu a ruského diktátu. Balet, vývozný artikel a kultúrny fenomén Sovietskeho zväzu, bol ideálnym prostriedkom na podsúvanie myšlienok v rámci budovateľskej ideológie.


Príbehy o láske, antické alegórie, choreografické stvárnenia veľkých literárnych eposov dopĺňali budovateľské a politické balety.


Životné príbehy sovietskych staviteľov vodnej elektrárne na sibírskom veľtoku ukazoval balet Andreja Ešpaja Angara, s kritikou takzvanej Novej hospodárskej politiky, ktorá umožňovala súkromné podnikanie v 20. rokoch minulého storočia, sa stretávame v balete na hudbu Dmitrija Šostakoviča Zlatý vek, triedny boj feudálmi utláčaných španielskych vidiečanov priniesol balet Alexandra Krejna Laurencia a obetavú prácu arménskych kolchozníkov predstavil balet Arama Chačaturjana Gajané.


Prototypom propagandy v balete je Červený mak na hudbu Reinholda Glièra, v ktorom počas národooslobodzovacieho boja čínsky ľud víťazne kráča do žiarivej budúcnosti.


Propagandisti neraz využili históriu vo svoj prospech. Príkladom je Veľká francúzska revolúcia, ktorá poslúžila ako ideálny základ pre libreto k baletu Plamene Paríža, ktorý rozpráva o víťazstve pracujúceho ľudu nad buržoáziou.


Propaganda sa niesla v dvoch rovinách. Jednou bol pozitívny obraz pokroku s vidinou utopickej mierovej budúcnosti, druhou kritika kapitalistického spôsobu života.


Rasovú nespravodlivosť v Juhoafrickej republike ukazoval sovietsky balet Karu Karajeva Púť v búrke.


Propagande sa, prirodzene, nevyhla ani tvorba u nás. Západnú rozpínavosť odsudzoval balet Williama Bukového Rozkaz. Jednodejstvový balet bol o boji pilota s vlastným svedomím, ktorý dostal rozkaz zhodiť atómovú bombu na Hirošimu.


Mimoriadne angažovaným baletom bola Andrašovanova Pieseň mieru, ktorá v šiestich obrazoch prešla od fašizmu cez oslobodenie až po manifestáciu pracujúcich za mier: „Chceme pracovať, lebo len prácou môžeme zabezpečiť národu trvalý mier.“


Balet, samozrejme, nebol na propagandu zneužívaný len v krajinách vplyvu bývalého Sovietskeho zväzu, no vo všeobecnosti sa dá povedať, že najviac sa k tomu uchýlili krajiny s nízkou alebo nulovou mierou demokracie.


Propaganda sa netýkala len akademického tanca, ale vo veľkej miere sa s ňou stretávame i vo folklóre, ktorý neraz veľkolepým spôsobom prezentoval prednosti pracujúceho kolektívu.


Aj neskôr, v popovej kultúre, je prítomná propaganda. Je skôr formou reklamy na konkrétne produkty, útočí na peňaženky, než aby podsúvala konkrétne ideológie.

Balet Gajané v SND (1957), foto Gejza Podhorský

Forma diplomacie


V časoch studenej vojny sa aj balet stal, podobne ako iné druhy umenia, nástrojom v rukách zahraničnej politiky. Najviditeľnejšie to bolo v úsilí bývalého Sovietskeho zväzu a Spojených štátov amerických, ktoré preniesli studenú vojnu na nové bojiská.


Vojnovými poľami sa stali divadelné javiská, na ktorých bojovali baleríny v tutu a tanečníci v trikotoch.


Vyhradzovanie si mocenských hraníc dopadlo však tak, ako vtedy len málokto čakal. Remízou.


Viac na www.sme.sk