• Martina Mašlárová

Keď zbrane rinčia, múzy nemlčia. O tom, ako umenie môže byť motiváciou prežiť

Niektorí ľudia sú nepoľudštiteľní.

Martina Mašlárová

Známe latinské príslovie o rinčaní zbraní a mlčaní múz, ktoré znamená, že počas vojny neprekvitá umenie, sa dnes opäť skloňuje na sociálnych sieťach či v médiách.


Na prvý pohľad sa jeho logika zdá nepopierateľná – v boji o život idú bokom potreby ducha a na druhej strane, barbarstvo príznačné pre vojnové besnenie akoby bolo v priamom protiklade k akejkoľvek kultúrnosti.


Ťažko si predstaviť, že vojaci, ktorí zbombardovali divadlo v Mariupole, čítali Denník Anny Frankovej alebo večer pred spaním počúvajú Beethovena. Ktovie, či boli niekedy v divadle...


Je absurdné pokračovať v práci?


Zdá sa nám, že ten, kto je ochotný a schopný na povel zabíjať, nemohol hádam nikdy precítiť hrôzu a dojatie z príbehov, ktoré nás majú varovať pred stratou ľudskosti a elementárnych morálnych zásad.


Veď predsa všetky postavy gréckych tragédií, ktoré sa svojou spupnou bohorovnosťou previnili proti nepísaným mravným zásadám, stihol prísny boží trest – inscenácia Sofoklovej Antigony v SND nám napríklad pripomína, ako dopadol krutý Kreón, keď nedovolil Antigone pochovať brata Polyneika. Kto by sa tomu riziku dobrovoľne vystavil?


Nuž, varovný prst antických príbehov, ktoré mali funkciu akéhosi kódexu spoločenských noriem, už dnes nepomáha, katarzné ponaučenia o absurdite vojnového utrpenia, ktoré nám štedro ponúka literatúra, divadlo či film, sú pasé...


Niektorí ľudia sú nepoľudštiteľní.


Mnohým umelcom a umelkyniam sa v tomto období možno zdá absurdné ďalej pokračovať v tvorivej práci.


Inokedy zásadné problémy – málo času do premiéry, pomalé dielne, vzbury hercov proti režisérovej vízii, nedostatok peňazí – sa zrazu zdajú malicherné, úsilie akoby strácalo zmysel tvárou v tvár realite utrpenia, ktoré v najnovších dejinách Európy nemá obdobu.


A aj príjemcovia umenia, diváci, návštevníci môžu cítiť rozpaky – ísť sa zabávať na koncert, do kina, do divadla, keď neďaleko našich hraníc ľudia prichádzajú o svoje domovy a dokonca životy, mestá sú devastované a budúcnosť (U)krajiny neistá?

Ján Koleník ako Kreón v inscenácii Antigona v SND, foto Ctibor Bachratý

Závan normálnosti v nenormálnosti


Pri bližšom pohľade do histórie si však veľmi rýchlo uvedomíme, že napriek všetkej múdrosti našich predkov latinské príslovie neplatí.


Umenie má jednotiaci, scitlivujúci potenciál, ale predovšetkým môže byť závanom normálnosti v nenormálnosti, nádychom šťastia, motiváciou prežiť.


Poznáme príklady väzňov v koncentračných táboroch, ktorí pripravovali divadelné predstavenia či hrali hudbu pre spoluväzňov. Mnohí hovoria, že im to zachránilo život, ako československej baletke židovského pôvodu Alici Pastorovej-Flachovej, ktorá tancovala v Terezíne aj v Osvienčime.


Viac na www.sme.sk