• Matúš Bachynec

Vica Kerekes: Tajovského Hriech sa nedá hrať podľa nijakého vzorca

Inscenácia Hriech/Její pastorkyňa, má v herečkinej kariére výnimočné miesto.



Herectvo ste vyštudovali na Divadelnej fakulte VŠMU, no dá sa povedať, že divadelná inscenácia Hriech/Její pastorkyňa v SND, ktorú sme premiérovali minulú jeseň, je vo vašej kariére viac výnimkou ako pravidlom. Vedeli ste už na škole, že sa chcete viac venovať filmu? Aké boli vaše herecké začiatky?


Nikdy som sa nestresovala tým, kam pôjdem po škole. V Maďarsku je to jednoduchšie v tom, že už počas školy viete, ktorý režisér chce s vami pracovať, ktoré divadlo vás osloví. Už od druhého ročníka hráte v divadlách menšie roly.


Neviem, ako je to teraz, ale vtedy na Slovensku tá istota nebola. Medzi študentmi sa, samozrejme, našli aj výnimky.


Vo štvrtom ročníku som už na škole nebola, nerobila som ani absolventské predstavenie, pedagógovia mi uznali Hamleta z košickej Thálie.


V období, keď som bola na škole, a krátko potom som natočila dva filmy. Hrala som v Konečnej stanici u Jiřího Chlumského a potom v Démonoch Róberta Švedu.


V divadle len u Radošincov. Mali nejaké predstavenie, kde vypadla herečka, a robila som v ňom záskok, ale už vtedy som nejako cítila, že to pre mňa nie je cesta.


“Keď zatiahne Maďarka v slovenčine, Slováci to ihneď počujú.”

Čo bolo po škole?


Dostala som angažmán v divadle v Szolnoku, kde som hrala veľmi veľa, a vtedy som zistila, že mi divadlo nestačí. Nie som ten typ, čo dokáže byť v jednom súbore do konca života. Riaditeľ ma nechcel púšťať točiť, tak som sa rozhodla skončiť.


Čoraz viac ma lákalo spoznať film. Bolo to niečo neznáme. Na škole sme nemali príležitosť vyskúšať si herectvo pred kamerou. Vôbec som netušila, čo prináša filmové herectvo.


Mám to chápať ako výčitku smerom ku škole?


Doteraz sa mi to zdá čudné, že VŠMU je síce dobrá herecká škola, ale nikdy nám nikto nevysvetlil, ako hrať pred kamerou. Myslím si, že by to všeobecne herecké školy mali začať akceptovať. Veľakrát sa mi stalo, že som sa pri práci stretla s kolegami, ktorí to vnímajú úplne rovnako.


Nie každý herec vie okamžite na prvý raz cítiť kameru, cítia sa pred ňou zle, neuvoľnene, nemajú komfort, nevedia, čo majú robiť, pretože si to vyžaduje iný prístup, a keď beží natáčací deň, nie je priestor ani čas na to, aby to niekto niekoho učil, vysvetľoval mu.

Kde ste sa to potom naučili? Máte na konte niekoľko desiatok filmových postáv veľkých európskych koprodukčných filmov. Tento mesiac ste získali cenu Najlepšia herečka na ruskom filmovom festivale Gelos za film Snúbenec alebo milenec.


Sama, počas filmovačiek. Hneď na začiatku som mala obrovské šťastie na režiséra Jiřího Chlumského. Jednak som sa v tej začiatočníckej neskúsenosti odvážila urobiť to tak, ako som to cítila.


A potom ďalšia vec je, že aj doteraz pri tvorbe potrebujem režiséra, ktorý ma nestresuje. Určite sú aj herečky, ktoré potrebujú mať ten pocit, že je na ne niekto zlý, že vtedy dokážu dať zo seba viac. U mňa to vtedy funguje opačne, zablokujem sa.


Proces vnímam ako dobrý vtedy, keď sa na jednej strane cítim dobre, ale zapotím sa pri tom, lebo je to napríklad emocionálne náročná postava. Nemám rada na pľaci stres alebo zlú krv. Ak na mňa režisér nakričí alebo ja naňho, je to v poriadku, keď vieme, že sa máme radi.


Viac na www.sme.sk