• Barbora Šajgalíková

Laco Teren: Chýba nám noblesa. V malom aj veľkom

Známy výtvarník hovorí o tvorbe, rodine i divadle.


"Pre zdravie ľudskej spoločnosti je konfrontácia s umením nesmierne dôležitá. Spôsob, akým sa približujeme k umeniu, sa teraz veľmi zmenil. Fungujeme cez siete. Je to ohromná pomoc, ale nie je to ono," hovorí výtvarník LACO TEREN a dodáva: "Táto doba veľmi umocnila túžbu po živom kontakte s umením."


Prichádzam za ním do jeho rodinného sídla, azylu, ako ho sám nazýva, v Mierove. V záhrade sú Lacove sochy – tekvice, uši, oči, masky. V dome dlhý stôl pokrytý knihami, skicármi a fixkami, leží tam aj jablko, macbook, ipad, karafa s vodou, vrecúško s tabakom, váza s kvetmi.


V ateliéri je rozmaľovaný obraz, má asi 4 metre. Za ním je záhrada s viničom, dedičstvo po otcovi, ktoré teraz zveľaďuje rodinný priateľ Bruno.

Na čom teraz pracujete?


Mám vždy rozrobených viacero obrazov, teraz robím tento veľký, ženu s harpyami a vajcom, ale šetrím si ho, takže medzitým robím na menších zátišiach. Do zajtra ich musím dokončiť, lebo mi už odchádzajú rekvizity, citróny a mandarínka.


Rád robím veľmi pomaly. Som od prírody lenivý a vždy si viem nájsť nejakú výhovorku, prečo v práci nepokračovať. Napríklad, teraz fúka a sú oblaky, mení sa svetlo – hocijakú hlúposť si vymyslím, len aby som nemusel nič robiť, ja som jednoducho záškolák v každom ohľade.


Mohol by som sa vyhovoriť aj na túto dobu, ako sa tak pekne hovorí u našich susedov, proč bych tančil, když nehrajou. Celé je to také nejaké spomalené obdobie.


Na druhej strane toto spomalené obdobie nadväzuje na dva roky, v ktorých som mal veľké výstavy. Aj teraz, len ako sa opatrenia uvoľnia, chystá Katka Bajcurová ďalšiu v Oravskej galérii.


Spätne považujem za obrovské šťastie, že sme urobili dve výstavy (v SNG v roku 2019 a v Danubiane v roku 2020, pozn. red.) v tom čase, v ktorom sme ich urobili. Mal som šťastie aj na spoluprácu, aj na tú chvíľu, že to vyšlo. Tie dva roky boli veľmi dôležité.

"V maliarskej tvorbe je analógia aj s divadlom alebo literatúrou, vždy sa to, či niečo funguje, ukáže až pred publikom."

Takže vám toto spomalené obdobie neprekáža?


Aj tá spomalenosť mi v niečom vyhovuje. V ateliéri som celý život sám. To, že mi je milá spoločnosť priateľov, je samozrejmé, ale väčšinu času trávim sám alebo so svojimi blízkymi. Pri maľovaní to inak nejde, potrebuješ sa koncentrovať, to vyžaduje samotu.


Jediné, na čo sa aktuálne môžem sťažovať, je, že nemôžem chodiť

do svojich obľúbených krčiem, to mi chýba asi ako každému. Dokonca sa môžeme sťažovať aj na to, že naše obľúbené krčmy už asi nebudú fungovať. Táto situácia a politika okolo ich celkom potopila. A netýka sa to len krčiem, utrpelo aj divadlo, galérie, kultúra vôbec.


Takže pod čiarou sa cítim úplne v pohode, ale cítim, asi ako každý, takú otupenú prázdnotu čudesnú, ako spieva Pink Floyd: I feel comfortably numb. A to ako výhovorka perfektne slúži lenivému človeku, aby sa nepretrhol.


Historky o vašej lenivosti sú skvelé, ale keďže vďaka našej predchádzajúcej spolupráci poznám šírku vášho diela, sú pomerne vzdialené realite.


Áno, to som chcel povedať, že vzhľadom na to, že Táňa a Katka (Táňa Hojčová – fotografka a manželka Laca Terena, a Katarína Bajcurová, kunsthistorička a kurátorka Lacových ostatných výstav, pozn. red.) robia archív, vidím, že tých vecí za tie roky je hrozne veľa. Som vlastne spokojný – na to, aký som lenivý a nedôsledný, je tých vecí pomerne dosť.


Vravíte, že dielo je hotové až vtedy, keď ho vidí divák.


To nielen často hovorím, ale si to aj myslím. Neviem, či je to úplne z mojej hlavy, alebo som to niekde vyčítal, ale v maľbe je vždy otázka, či je obraz hotový, alebo nie je.


Kým som nepochopil princíp, veľmi ma iritovalo, že väčšina autorov povie,

že obraz vlastne nikdy nie je hotový. Vo chvíli, keď prestanete na obraze pracovať, jeho ďalší zmysluplný moment je až vtedy, keď visí niekde, kde ho vidia ľudia. V tej chvíli sa to naplní. V tej chvíli sa ukáže aj to, či to vyšlo, alebo nevyšlo, či obraz funguje.


Viac na www.sme.sk