• Darina Abrahámová

O klišé, za ktoré sa netreba hanbiť aj špionáži na divadelných doskách

Darina Abrahámová píše o láske k divákom.


Standing ovation po premiére Nebojsa v Činohre SND, foto Peter Chvostek


Pomaly, ale iste sa nám končí sezóna 2021/2022 a my sa vám, milí a vážení diváci, chceme poďakovať za priazeň, ktorú ste nám svojou hojnou návštevou venovali, lebo bez vás by naše snaženie nemalo zmysel.


Boli ste skvelé publikum a tešíme sa na vás po prázdninách! Nestálo ma veľa námahy predviesť vám znôšku týchto klišé viet.


O klišé


Klišé je taká netvorivá, opakovaná, predvídateľná a unavená pravda, ktorá si nechce spomenúť na svoju mladosť, lebo sa bojí staroby.


Chcem sa vám prihovoriť nejako inak, ale v podstate vám idem vyjadriť obdiv a lásku všetkých divadelníkov, ktorí sú od vás závislí a ktorým vraciate toľko svojej tvorivej a pozitívnej energie.


Prezradím vám, čo možno neviete. Ste viac naši liečitelia ako obdivovatelia, hoci často tlieskate postojačky a ujúkate aj po vážnych hrách ako na rockovom koncerte. Nebojte sa, nie sme natoľko narcisti, aby sme nevedeli, že aj standing ovation môže byť klišé.


Boli by ste prekvapení, ako z javiska vnímame všetky zívania, vrtenia, svetlá mobilov a dokonca aj schrupnutie manžela po boku vyfintenej a samostatne nadšenej pani manželky.


Ale podstatu a väčšinovú krásnu skúsenosť nášho, tatarkovsky povedané, vzájomného obcovania to nespochybňuje ani neohrozuje.


Na to, čo zakaždým nanovo vzniká medzi javiskom a hľadiskom, na radosť zo spolubytia, spoluprežívania, spolurozmýšľania a najmä spoluobjavovania a spoluutešovania… (ostatné si doplňte) sa zvyknúť nedá. Verím, že ani nemá. A ak je toto klišé, nehanbím sa zaň.


V geniálnych starých drámach geniálni dramatici často vzývali múzy, doprosovali sa publiku a adorovali mecenášov. Asi to inak nešlo, keďže nemali štedré ministerstvo kultúry a politikov, ktorí skloňujú slovo kultúra na prvom mieste svojich programov a dotačných schém. Áno – drobná irónia.


V 20. storočí avantgardy vymysleli provokovanie publika. Dráždili meštiaka do totálneho vyčerpania, ale tento koncept sa tiež stal klišé.


Čo neznamená, že napríklad hra Petra Handkeho Nadávanie publiku alebo rovnomenný text Richarda Millera do inscenácie Brechtovho Baala neboli originálnym a osviežujúcim gestom vo vhodnom čase a vhodnom období.


Nášmu času, a my všetci vieme prečo, vzájomné osočovanie v divadle a vyháňanie tzv. meštiakov nesvedčí. Radšej sa mojkajme, vzájomne chápme, vážme si šťastie, „mušku jenom zlatou“, v každej nanosekunde.


Klišé, že iba bezstarostná komédia je to, čo dnes divák potrebuje, bolo v posledných mesiacoch relativizované práve vami. Nie, nejde o spoliehanie sa na istoty a boj žánrov, ale o hľadanie a nachádzanie hĺbky príbehu, posolstva a obnaženosť našich zmätených duší v psychologicky neklišéovitom zobrazení.


Zábava a radosť sú však rovnako legitímne ako bolestná autenticita, katarzia a otváranie nových tém. Keď si zrekapitulujeme práve sa končiacu sezónu Činohry SND, máme pocit zmysluplnosti.


O gýči


Gýč – svätý grál priemernosti a dobre maskovaného neumenia. Som k tejto často skúmanej a postmoderne rehabilitovanej entite viac kritická ako ku klišé. Ale využívam ho na to, aby som sa vo svojom vyznaní pohla ďalej.


Na ilustráciách napríklad rovnakej knihy pre deti vidíme názornejšie, ako sa gýč marketingovo hlási k slovu a ako detičkám dáva prvú drogu rýchlej a virtuálnej slasti. Preto si myslím, že divadlo hrané deťmi a divadlo pre deti je veľmi dôležité – edukačne, psychologicky, socializačne.


Viac na www.sme.sk