• Jana Alexová

Operná sólistka Terézia Kružliaková: Budem rada, ak naše deti budú mať hudbu len ako záľubu

Materstvo je životná rola, pripomína SND.

Mezzosopranistka Terézia Kružliaková, foto Zuzana Fischer

Materstvo je životná rola, nedá sa zahrať. Aj týmto sloganom Slovenské národné divadlo vyzdvihuje dôležitú úlohu našich mám pri príležitosti blížiaceho sa Dňa matiek.


Svoje o tom vie aj sólistka Opery SND, mezzosopranistka Terézia Kružliaková. Obľúbená speváčka je v Slovenskom národnom divadle už takmer 20 rokov.


Narodila sa do veľkej opernej rodiny Babjakovcov ako najmladšia z piatich detí. Dnes je aj ona sama matkou piatich detí.


Pochádzate z veľkej opernej rodiny Babjakovcov, nedá sa mi tak položartom nespýtať, ako to vyzeralo na vašich rodinných akciách? Namiesto ľudoviek zneli operné árie?


Presne to si ľudia myslia, ale nie je to tak. U našich rodičov bola opera hlavne na javisku. Obaja boli profesionálni speváci v Štátnej opere v Banskej Bystrici, vtedy to teda bolo ešte Divadlo Jozefa Gregora Tajovského, aby som to spresnila.


Keď sme sa ako rodina schádzali, aj u nás zneli najmä ľudové piesne. Obaja rodičia pochádzali z východného Slovenska, obaja mali radi folklór a maminka si vždy doma spievala ľudovky, napríklad, aj keď varila nedeľný obed.


Takže vôbec to nebola opera, aj keď veľa ľudí si myslí, že sme si doma spievali operné árie, ale práve naopak. Opera sa u nás rozoberala, až keď sa brat Martin rozhodol ísť na profesionálnu opernú dráhu. Občas niečo prekonzultoval s otcom alebo sa s ním poradil, keďže ocino bol barytón ako on. Potom sa k nemu pridali ďalší bratia, takže opera prišla na pretras, až keď sa aj moji súrodenci rozhodli stať profesionálnymi spevákmi. Vtedy si aj niečo zaspievali, lebo maminka chcela počuť ich pokrok, keďže študovali v Bratislave.


Maminka mala krásny hlas, najskôr bola sólistkou, ale potom prešla do zboru, keďže nás bolo päť detí, tak sa stiahla do úzadia, aby sa nám mohla viac venovať. Ale milovala svoje povolanie.


Nakoniec ste podľa vzoru rodičov so svojím manželom pár spevákov a rovnako ako oni máte päť detí. V čom je teraz, keď viete, čo to všetko prináša, pre vás vaša mama vzorom v oblasti rodinného života? Aká bola mama?


Fantastická. Až sa mi slzy tisnú do očí, keď si teraz spätne uvedomujem, čo musela zažívať. Naši rodičia to mali veľmi ťažké. V tom čase bola Štátna opera ešte zájazdové divadlo a oni robili svoje povolanie naozaj naplno.


Mali len málo voľného času a pamätám si, že bol veľmi vzácny. Možno len nedele sme s nimi mohli tráviť viac času, pretože sa hralo aj v soboty. Maminka to musela mať veľmi náročné.


My nehráme až toľko predstavení, čo vtedy oni. A ja som sólová speváčka, takže mám aj výdych, keď sa nerobí nová produkcia, a vtedy mám čas a priestor aj na rodinu, o trochu väčší, ako mali oni. Manžel zas spieva v zbore, takže v podstate to máme úplne paralelné s mojimi rodičmi, len u nás je to naopak.


Maminka s ocinom mali veľmi perné umelecké obdobie, no dokázali to zároveň skombinovať s rodinou. Postavili nás na nohy, dali nás študovať a vychovali nás ako slušných a čestných ľudí. Keď teraz nad tým premýšľam, hovorím si, že to isté poslanie mám aj ja a môj manžel, akurát žijeme v úplne inej dobe.


No základ pre nás ostáva ten istý – priorita je rodina. A umenie – keď ho človek miluje, tak sa preklenie aj cez náročné obdobia. Všetko je to len o tom, nastaviť si správny systém, aby sme to mohli nejako ukočírovať.


Ako sa to teda dá ukočírovať? Čo je na tom najťažšie? Predsa len pracujúci rodičia – operní speváci – sú iní ako bežní pracujúci rodičia, ktorým o piatej „padla“. Práca v opere sa končí po predstavení – teda v neskorých nočných hodinách.


Ťažké to začalo byť vtedy, keď nám začali pribúdať deti. Keď sme mali len prvú dcérku, vtedy sme nepociťovali, že by to bol problém. Navyše máme výhodu, že nám veľmi pomáhajú svokrovci.


Teraz už sú starší a majú svoje starosti, ktoré prináša vek, ale stále nám veľmi pomáhajú. Keď nám pribúdali deti, išiel na materskú aj manžel a musím povedať, že to nám veľmi pomohlo.


Ja som tak približne po roku vždy mohla nastúpiť do divadla. V tejto profesii totiž veľmi záleží na tom, na ako dlho vypadnete z hry, čo sa týka spevu. Nesmie tam byť veľmi dlhý odstup, lebo potom sa naozaj len veľmi ťažko nastupuje späť. A keď už deti vyrástli a išli do škôlky, tak cez deň to bolo bezproblémové, ale na večer sme si museli niekedy nájsť aj opatrovateľku.


V strážení detí nám veľmi pomáha aj blízka rodina, mám veľa neterí, ktoré sú ešte slobodné a nemajú vlastnú rodinu, a v nich sme našli veľkú oporu, že sme ich mohli zavolať a na pár hodiniek prišli. Teraz je zase úplne iná situácia, lebo už sa môžeme spoľahnúť aj na našu najstaršiu dcéru Barborku, ktorá bude mať tento rok 16 rokov.


To je úžasná výhoda, aj ona sa učí istej zodpovednosti pri svojich súrodencoch a zároveň je to pre ňu škola života, že sa naučí postarať sa o tých najmladších. A darí sa jej.


Myslím si, že toto svojim najstarším súrodencom naozaj nikto nezávidel.


No určite to nemá ľahké. Ja som bola najmladšia z piatich detí a ona mi vždy tak povie, že, mami, ale ty si to nevieš predstaviť, ty si bola najmladšia, a vravím si, že asi máš pravdu, Barborka. Je to fakt, že najstarší súrodenec má medzi svojimi povinnosťami aj povinnosť zastúpiť rodičov.


Je asi prirodzené, že matky si kladú otázku, či sa dostatočne venujú svojim deťom, či robia všetko správne a či nemôžu niečo robiť inak. Zažili ste niekedy taký pocit, keď ste odchádzali večer od detí do práce?


Je kritické obdobie u detí, zhruba okolo troch rokov, keď im nevysvetlíte, že odchádzam preč a vrátim sa. Dieťa stojí vo dverách, tečú mu krokodílie slzy, že maminka nechoď. To sme museli nejako vyriešiť.


Vždy sme im pekne vysvetlili, že maminka ide spievať a vráti sa. Potom sa to naučili a zlatí boli, lebo aj keď som náhodou nešla spievať, ale išla som niečo vybavovať, tak vždy povedali „aha, ideš spievať a vrátiš sa“.


Takže „ideš spievať“ bolo u nás heslo, akási priepustka, že môžem ísť. Ale toto obdobie bolo najkritickejšie u všetkých detí. Teraz už vidím, že si zvykli na naše povolanie. Máme systém, že nie sme vždy popoludní doma až do večera, ale že odchádzame z domu. Už sa na to nastavili a zároveň sú aj veľká partia.


Veľakrát ani nevedia, že ideme preč, hrajú sa spolu v izbe a my to uhráme do stratena, to je niekedy aj lepšie. Má to svoje výhody, niekedy je viacpočetná rodina vo svojom chode oveľa jednoduchšia, ako keď je v rodine len jedno dieťa.


Už sa mi to potvrdilo viackrát v okruhu mojich známych, ktorým sa, žiaľ, už nepodarilo mať ďalšie dieťa a sami povedali, že je náročnejšie mať len jedno. Lebo zrazu rodič musí byť aj kamarát, aj súrodenec, aj rodič.


Vždy ste chceli mať takú veľkú rodinu?


Vždy som túžila mať väčšiu rodinu. Tým, že som bola najmladšia z piatich súrodencov, mne boli ako súrodenci najbližšie moje netere, teda dcéry mojich bratov. Veľmi dobre dodnes vychádzame. Ony sú ako moje najmladšie sestry.


Ale vždy som si hovorila, že je to krásne, mať veľkú rodinu, lebo aj keď sa stretneme na rodinných oslavách, tak je to naozaj oslava rodiny a je to krásne, keď sú aj vzťahy pekné.


Viac na www.sme.sk