Pätnásť poskakujúcich penisov. Čo o divákoch vypovie inscenácia s nahými mužmi?

Martina Mašlárová píše o fenoméne veľkomestského publika.

Diváci v SND (ilustračná fotografia), foto Jozef Barinka

Divadelní aficionados zo stredoeurópskeho regiónu dobre poznajú viedenský festival Wiener Festwochen, ktorý sa koná každý rok na prelome mája a júna v neďalekej Viedni.

V európskom kontexte je to významné podujatie plné špičkových inscenácií, ktoré je však ľahko dostupné aj pre našinca. Keďže trvá niekoľko týždňov, nie je možné obsiahnuť všetko z programu, to ani nie je cieľom organizátorov, naopak, potenciálny divák stojí pred úlohou vybrať si z programovej ponuky to, čo by rád videl.

Niekedy môže byť pri rozhodovaní indíciou meno režiséra – hviezdami sa to väčšinou priam hemží – inokedy zaujme opis či fotografia v katalógu.

Fenomén veľkomestského publika

Na Wiener Festwochen som v minulosti videla niekoľko výborných inscenácií, ale aj pokusy, ktoré nevyšli, či experimenty, ktoré mi neboli pochuti. Aj to je „riziko podnikania“, s ktorým ostrieľanejší divák počíta.

Napriek silnému renomé podujatia ani značka WF nie je jednoznačnou zárukou toho, že z predstavenia odídu všetci nadšení.

Práve s diváckym rozhodovaním a prijatím inscenácií sa však spája istý fenomén, ktorý môžeme pracovne nazvať fenoménom veľkomestského publika.

Viedenský festival necieli na nejaký špecifický segment diváctva, naopak, je určený a otvorený viac-menej komukoľvek. A ktokoľvek naň aj chodí, a tak je na jednom predstavení často možné pozorovať veľmi rozmanitú vzorku návštevníkov.

Kategóriu divákov, o ktorej budem teraz hovoriť, si pre potrebu istého vymedzenia vekovo priraďujem ku generácii mojich rodičov, teda 55+, ale zdôrazňujem, že mi v tejto chvíli nejde o sociologickú presnosť, skôr o istú aproximáciu.

Práve stredná a staršia stredná generácia viedenských divákov totiž pre mňa zosobňuje to, čo som nazvala veľkomestským publikom.

Samozrejme, hovorím to s istou mierou zjednodušenia a zovšeobecnenia. Svoje pozorovanie opieram o nedávnu návštevu festivalového predstavenia Só eu tenho a chave desta parada selvagem portugalskej režisérky a choreografky Mónicy Calle.

Inscenácia sa na festivale uvádzala v pôsobivom a príťažlivom Jugendstiltheater am Steinhof architekta Otta Wagnera. Toto (doslova) secesné divadlo sa nachádza v okrajovej štvrti Viedne a jeho špecifikum a zaujímavosť spočíva v tom, že je súčasťou areálu psychiatrickej liečebne ako priestor pre socializáciu a integráciu klientov. (Wagnerova idea vybudovať popri zdravotníckych pavilónoch aj kostol a divadlo zjavne prezrádza jeho presvedčenie, že umenie môže blahodarne vplývať na duševné zdravie človeka.)

Dvanásť nahých mužov

Keďže som práve na jednom z predcovidových ročníkov Wiener Festwochen videla predošlé dielo Mónicy Calle, inscenáciu Ensaio para uma cartografia, na ktorú tá nová ideovo aj formálne nadviazala, vedela som, o aký typ produkcie asi pôjde, a tešila som sa predstavenie.

V prvej inscenácii choreografka spojila dvanásť herečiek, primárne netanečníc, ktoré sú po celý čas predstavenia na javisku nahé a reprodukujú časti známych baletných a tanečných choreografií, pričom k nim zaujímajú vlastný postoj a telom tlmočia témy spoločenských očakávaní či stereotypov.

Viac na www.sme.sk