• Jana Alexová

Petra Vajdová: Bolo obdobie, keď som bola presvedčená, že sa nikdy nevrátim na javisko

Vajdovci sú rodina, v ktorej sa umenie prelína s tenisom.


Petra Vajdová v inscenácii Zmierenie alebo Dobrodružstvo pri obžinkoch, foto Ctibor Bachratý

V širokej rodine Vajdovcov sú dve veľké vášne – umenie a šport, presnejšie tenis. Keď sa ako rodina stretnú, väčšinou vyhráva práve šport. Radi spoločne sledujú tenisové zápasy, je to pre nich niečo ako divadelné predstavenie.


Jozef Vajda a Petra Vajdová, strýko a neter, sú obaja skvelými hercami a členmi Činohry Slovenského národného divadla. V seriáli rozhovorov Divadelné rodiny porozprávali o svojej ceste k divadlu.


Petra Vajdová hovorí aj o ťažkých časoch, keď musela vysvetľovať, že nie je dcérou slávneho herca. Jozef Vajda zas prezradil, kto ďalší v rodine zdedil veľký umelecký talent.


Jozef Vajda


Aká bola vaša cesta k divadlu?

Už ako dieťa ma na škole vyberali na recitačné súťaže. Pamätám si to ešte zo základnej školy. Keď som bol na prvom stupni, chodil som na recitačné súťaže aj so svojou sestrou, ktorá bola len o rok mladšia. Ale vždy som ich vyhrával ja.


Vyrastal som v Nimnici, to je obec neďaleko Púchova, kde som chodil na gymnázium aj na druhý stupeň základnej školy, a tam som sa dostal do kolektívu ochotníkov, vtedy najlepších na Slovensku.


Približne ako deväť-, desaťročného ma obsadili do inscenácie Snehová kráľovná, kde som hral Kaya a moja sestra hrala Gerdu. Bola to krásna rozprávka a vtedy som si neskutočne zamiloval divadlo. V ochotníckom súbore som napokon zotrval až skoro do dospelosti.


Medzitým som vyhral celoslovenské kolo Hviezdoslavovho Kubína aj súťaž Literárny Kežmarok, do ktorej som si sám napísal básne aj poviedky. Mal som šťastie, lebo v porote bol profesor Záborský a on ma povzbudil, že by som sa mohol prihlásiť na VŠMU.


Druhý človek, ktorý mi odporučil, aby som si dal prihlášku na VŠMU, bol režisér Miloš Pietor, ktorý mal veľmi dobré vzťahy s pani Čibenkovou, ktorá vtedy viedla nimnický ochotnícky súbor.


Ako slávny režisér prišiel k nám do súboru robiť akéhosi supervízora a povedal mi, aby som sa prihlásil na VŠMU. Mne to už dlho vŕtalo v hlave a vedel som, že to chcem, ale nemal som akosi stále odvahu napísať si prihlášku.


Môj otec lekár totiž veľmi chcel, aby som si na prvé miesto v prihláške napísal medicínu.


A ako to dopadlo?

Ja som si nakoniec medicínu na prvé miesto do prihlášky napísal, ale na druhé miesto som si napísal VŠMU. A talentovky boli skôr ako prijímačky na medicínu. Urobil som ich, pričom som dostal plný počet bodov.


Po talentovkách som na medicínu už ani len nepomyslel. A hneď som mal pocit, že som herec, že už mi patrí svet, a to som ešte ani maturitu nemal hotovú. No a potom som zistil, že to, že som prijatý na školu, ešte absolútne nič neznamená.


V prvom, druhom aj treťom ročníku štúdia som bol stále na hrane. Hrozilo mi, že ma vyhodia zo školy, lebo som bol bohém.


Jozef Vajda a Zdena Studenková v inscenácii Scény zo života režiséra Ingmara Bergmana, foto Robert Tappert

Ako toto rozhodnutie napokon prijal otec?

Veľmi dobre. Ja som sa možno trochu bál, čo mi na to povie, pretože som ho nechcel sklamať ako prvorodený syn. Pritom otec ma v umeleckej dráhe vždy maximálne podporoval, lebo aj on sám písal básne, sám bol nadšený milovník opery a krásne spieval.


Keď som mu napokon povedal, že skúsim VŠMU, tak som na ňom nevidel žiadne sklamanie. Práve naopak, videl som, že mu zasvietili oči od radosti.


Môj otec totiž pochádzal z veľkej umeleckej rodiny, jedna jeho sestra bola operná speváčka, jeho brat bol flautista v orchestri Opery SND a tiež dvadsať rokov riaditeľ konzervatória v Bratislave, ďalší otcov brat bol herec v Nitre, jeho ďalšia sestra violončelistka... Z dvanástich súrodencov bolo sedem umelcov. Môj otec jediný z nich skončil medicínu.


Takže vôbec neprotestoval a nakoniec bol veľmi hrdý, že som spravil prijímacie pohovory na školu a že som sa potom dostal do Slovenského národného divadla. Som presvedčený, že to bola moja najlepšia voľba.


Skôr rodina z maminej strany sa na to pozerala trochu kritickejšie. Nemali skúsenosť s umelcami v rodine ani veľké pochopenie pre bohémsky život. Moja babka sa vždy na to pozerala trochu „ježišmária herec“, ona zo mňa naozaj chcela mať doktora. Ale časom sa s tým zmierili. Z času na čas mi však aj niečo vyčítali, keď sa objavili bulvárne články.


Potom sa po vašich stopách vybrala vaša neter Petra, čakali ste to?


Akosi prirodzene sa čakalo, kto ďalší z našej rodiny pôjde v umeleckých šľapajach, no a bola to bratova dcéra Petra, ktorá sa začala najskôr venovať spoločenskému tancu a videl som, že ju to k umeniu ťahá.


Dávali ste jej na tejto ceste aj nejaké rady či usmernenia?


Ja som jej vlastne ani nemal čo povedať. Pozrel som si ju v predstavení na javisku a povedal som si, že načo budem nejakými svojimi pripomienkam kaziť niečo, čo je prirodzene dobré. Ona okamžite všetko chápala a robila to správne, ja som jej úprimne nemal čo vyčítať.


Viac na www.sme.sk