• Matúš Bachynec

Práca scénografa vždy končí v triedenom odpade

Úspešný slovenský výtvarník o svojej práci v divadle a vo filme



Koncom mája uvedie Činohra SND rozprávku Lomidrevo, kde ste pripravili scénické návrhy. Už tento mesiac sa má vrátiť na veľké javisko aj s divákmi. Pamätáte sa ešte na prípravu tejto rozprávky?


Je to už dosť dávno, v čase, keď som bol ešte mladý a pekný. Bola to moja druhá rozprávka na Veľkej scéne SND. Prvá bola Princ a Popoluška s Ľubom Paulovičom. Hrala sa veľmi dlho a v čase, keď bola činohra ešte v DPOH.


S Lomidrevom ako nápadom prišiel riaditeľ Roman Polák. Dali dohromady Ondra Spišáka s Ľubomírom Feldekom a Peter Kováč robil dramaturgiu. Myslím si, že pre deti je to zaujímavá záležitosť.


Tu za rohom je bábkové divadlo (Bratislavské bábkové divadlo, pozn. red.) a už len tá fasáda je smútok. Bol by to dobrý štart, keby tam deti začali viac chodiť a potom prešli do národného divadla. Mali by takú postupnosť.


Ale zdá sa mi, že túto inscenáciu Lomidreva majú deti veľmi rady a je výborný v tom, že sa inscenoval na veľkom javisku a nie v štúdiu. Pretože sme mohli pracovať vo vrstvách ako pri filme. Predný plán, stredný plán, vzadu sa niečo deje… Zrazu sa veci prelínajú ako vo filme. Ten veľký priestor to umožňuje, v malom sa to niekedy nedá.


Aj Komenský (Inscenácia Labyrinty a raje Jana Amosa pozn. red.) bol tak urobený. Veľký priestor – škola hrou s nábytkami, veľmi jednoducho a divadelne. Nebolo to nejaké efektné, ale postavené na hereckej akcii. Ale je to o dobrom scenári, keď má herec čo hrať, tak to vidno.


Titul sa uvádza ako rodinná rozprávka. Myslíte pri tvorbe rozprávkovej výpravy na to, pre akú vekovú kategóriu detí inscenáciu robíte?


To je večná dilema, že od koľkých rokov je divadlo pre deti. Myslím, že decká vždy prežívajú predstavenie s rodičmi. Keď je rodič vtiahnutý do príbehu, pozoruje ho a má nejaké emócie a impulzy a dieťa mu buď sedí na kolenách, alebo vedľa a drží ho za ruku, tak sa bojí alebo smeje ako otec a mama. Niekedy možno v kontraste, ale veľakrát to predstavenie dieťa sleduje tak, že popritom sleduje aj rodiča.


A Ondro (režisér Ondrej Spišák, pozn. red.) má tú vzácnosť, že nerobí detské predstavenie infantilne, robí to s veľkým dosahom aj na dospelých. A keď to baví dospelých, deti to baví tiež. Toto poznanie sme si priniesli z Varšavy a Bielostoku, kde sme robili pre deti.


Keď spravíš zlé predstavenie, deti sa začnú mrviť a po pätnástich minútach odchádzajú do bufetu, čo je znamenie, že sme niekde urobili chybu. Tam to však väčšinou bolo tak, že rodičia prišli, odložili si deti do hľadiska a prišli po hodine. Niekedy však aj zostali, lebo pochopili, že to nie je len pre decká. Že posolstvo tam je aj pre dospeláka.


Ako scénograf začne svoju prácu, keď sa dozvie tému alebo titul, čo sa má inscenovať?


Lomidreva som si prečítal ako každý text. Potom si vždy spravím – to som si priniesol z filmovačiek – scénosled, storyboard. Kreslím si pri čítaní všetko, čo sa deje. Pri prvom čítaní mi už napadajú nejaké veci, už mám nejaké impulzy, senzory sa zobúdzajú a už idem… Aj keď nie všetko je použiteľné pre javisko. Potom z toho selektujem, vyberám, ponúkam to režisérovi, či s tým vieme pracovať, alebo nie.


Ďalšia vec je otázka výroby v našich podmienkach. Pretože sa môžete zaseknúť nielen na javisku, ale už vo výrobe, pretože povedia, že sa to vyrobiť nedá. Môžem potom v podobnej línii vymyslieť niečo iné.


Potrebujem si kresliť, aby som vedel, kde kto kedy odchádza, koľkí ľudia sú na javisku, čo konkrétne sa svieti. To všetko pomaličky určuje priestor. Škoda, že sa nedajú použiť kresbičky namiesto toho, čo rozprávam, možno by to bolo výpovednejšie. Lebo mám toho veľa nakresleného, aj veci, čo nikto nevidel.


Viac na www.sme.sk