• Jana Alexová

Prdseda ASDO Jaroslav Dóczy: Nemám rád, keď odmietame zmenu z princípu, že vždy sa to takto robilo

Riaditeľ Divadla Andreja Bagara hovorí o kultúrnom manažmente.

Jaroslav Dóczy, riaditeľ Divadla Andreja Bagara a predseda Asociácie slovenských divadiel a orchestrov, foto Archív J. Dóczyho

Predsedá Asociácii slovenských divadiel a orchestrov a šéfuje nitrianskemu Divadlu Andreja Bagara.


Jaroslav Dóczy v rozhovore pre SME NÁRODNÉ opisuje, kam pod jeho vedením smeruje organizácia združujúca riaditeľov divadiel a orchestrov, aké špecifiká prináša manažment kultúry aj čo si myslí o zmenách v Slovenskom národnom divadle.


Predsedom Asociácie slovenských divadiel a orchestrov (ASDO) ste sa stali minulý rok. Táto organizácia, ktorá združuje riaditeľov divadiel a orchestrov, síce vznikla už takmer pred desiatimi rokmi, aktívnejšie však začala fungovať až počas pandémie. Čo je jej cieľom?


Je pravda, že znovuoživenie ASDO sa udialo začiatkom minulého roka. Prispela k tomu aj pandémia, zrazu sme boli zatvorení, prišli nové výzvy, ktorým sme dovtedy nečelili, a pocítili sme spoločnú potrebu spojiť sa a pomáhať si pri zvládaní týchto nových problémov.


Zároveň je naším cieľom aktívne sa podieľať a byť partnerom v diskusii pri tvorbe legislatívnych návrhov v oblasti kultúry a angažovať sa vo veciach, ktorými v umení žijeme.


Nie sme odborová ani politická organizácia, zastupujeme zamestnávateľov, zároveň sme niečo ako stavovská organizácia, ktorá má zastúpenie aj v európskych štruktúrach. Preto si myslíme, že sme vhodný partner pre inštitúcie, ktoré pripravujú legislatívne návrhy, či už je to ministerstvo kultúry, alebo samosprávy.


Čo sa nám podarilo za ten krátky čas, je, že sme akceptovaní, pozývajú nás k návrhom legislatívy, dokážeme si navzájom pomáhať a radiť a sledujeme umeleckú scénu. V ASDO združujeme nielen štátom, ale aj samosprávami zriaďované inštitúcie, no problémy, ktoré riešime, sú spoločné.


Aké sú to problémy?


Intenzívne sme spolu rozoberali všetky problémy týkajúce sa pandemického obdobia, či už ako uplatniť protipandemické opatrenia, či hrať v rúškach, alebo nie, a čo komu funguje najlepšie. Podieľali sme sa na tvorbe kultúrneho semaforu, pripomienkovali sme ho a úspešne sme ho aplikovali.


Najnovšie cítime ďalší veľký problém a to zdražovanie energií. Niektorí zriaďovatelia prispievajú len na chod budov a na základné mzdy a často tieto príspevky nezohľadňujú rast cien. Energie išli v tomto roku rapídne hore, napríklad v Divadle Andreja Bagara sme sumu, ktorú sme v rozpočte vlani naplánovali na energie, minuli za prvé dva mesiace.


S tým sa stretávajú a musia popasovať všetky naše organizácie a nie je to vždy jednoduché. Čiže tými výzvami na najbližšie obdobie je hľadať riešenia tejto situácie či už optimalizáciou v šetrení materiálmi, energiami, ísť cestou recyklácie a možno aj zníženia rozpočtov na tvorbu.


A čo návštevnosť? Ukazuje sa, že vrátiť diváka po pandémii späť do kultúrnych inštitúcií je nielen slovenský, ale medzinárodný problém.


Návštevnosť mala dve vlny, prvá prišla po prvých výraznejších uvoľneniach. Ľudia túžili po socializácii, chýbala im kultúra, chceli sa stretávať, len vtedy sme mali stále iba polovičnú kapacitu, ale boli sme vypredaní.


A keď sme mohli mať plné kapacity, pocítili sme akési pomyselné zatiahnutie ručnej brzdy v podobne začiatku vojny na Ukrajine. Vtedy sme cítili, že sa návštevnosť opäť spomalila.


Viac na www.sme.sk