• Jana Alexová

Prvý sólista Baletu SND Andrej Szabo: Najskôr som nechcel ísť do SND, potom som prišiel prosiť

V SND je už takmer 20 rokov.

Ako čerstvý absolvent tanečného konzervatória sa zaprisahal, že do Slovenského národného divadla nikdy nenastúpi. Ako sa však hovorí, zapovedaného chleba sa človek najviac naje, a to platilo aj v jeho prípade.

ANDREJ SZABO je v Slovenskom národnom divadle už takmer 20 rokov a od roku 2014 je prvým sólistom Baletu SND.

V rozhovore pre SME Národné hovorí o tom, čo sa stalo, že napriek mladíckym sľubom je už roky členom Baletu SND, za čo je vďačný Slovenskému národnému divadlu aj ktorí riaditelia boli určujúci pre jeho kariéru. Do Baletu SND ste nastúpili v roku 2004, to je už takmer dvadsať rokov. Aká bola vaša cesta do Slovenského národného divadla?

Musím povedať, že je to pomerne komplikovaný príbeh a dnes s odstupom času možno aj trochu úsmevný. Po maturite a absolventskom koncerte na Tanečnom konzervatóriu Evy Jaczovej som sa totiž zaprisahal, že do Slovenského národného divadla nikdy nenastúpim.


Začína sa to dobre. Prečo takéto rázne rozhodnutie v takom mladom veku?

Dnes už ani neviem, čím to bolo, zrejme naratívom, ktorý v tom čase na konzervatóriu o SND koloval. Nemal som vtedy pozitívnu mienku o SND, respektíve o Balete SND, o jeho kvalite a spôsobe, akým fungoval. A zároveň to možno bola aj akási mladícka tvrdohlavosť, možno som nemal dostatok vyvážených a objektívnych informácií a možno to bola aj frajerina, úprimne povedané.


Po skončení konzervatória som preto odišiel do Monte Carla na Académie de Danse Classique Princesse Grace na krátke postgraduálne štúdium, ktoré trvalo približne rok a pol. A keby všetko medzi nebom a zemou fungovalo tak, ako by som si prial, tak by som sa asi už na Slovensko nikdy nevrátil a nikdy by som nemal za sebou osemnásť sezón v Národnom divadle.


Čo sa stalo?

Asi po roku som začal vo Francúzsku chodiť po konkurzoch a hneď v Cannes mi vyšiel. Bol to konkurz do Jeune Ballet Cannes so súborom, ktorý tam fungoval popri škole. To bolo v roku 2004, keď Slovensko čerstvo vstúpilo do Európskej únie. Prvé dva-tri roky však boli prechodným obdobím a európsky pracovný trh pre nás bol ešte dočasne zatvorený.


Ja som síce dostal kontrakt, lenže vzápätí ma kontaktovali, že je s tým problém a že ma nemôžu zamestnať. Ale ponúkli mi, aby som ešte rok zostal v Cannes na škole. Lenže ja som mal vtedy už takmer 20 rokov a ako dobre vieme, tanečná kariéra je krátka a každý jeden rok je vzácny.


Vtedy som si povedal, že už nechcem ďalej študovať a čakať ešte jeden rok. Možno som bol netrpezlivý, možno som mohol ten rok vydržať, ale rozhodol som sa, že sa radšej vrátim do SND. Teda, nie že vrátim, ale že poprosím vtedajšieho šéfa Baletu SND Emila Bartka, či by ma do divadla nevzal.

Čo vám povedal?

Ten príbeh je vlastne ešte trochu pikantnejší. Totiž na konzervatóriu po maturite som pánovi Bartkovi sľúbil, že po škole nastúpim do Slovenského národného divadla. Ale zrazu som sa „na drzovku“ rozhodol, že odídem do Monte Carla bez toho, aby som o tom dal komukoľvek vedieť. Takže pán Bartko bol na mňa, pochopiteľne, dobre nabrúsený.


Nebyť toho, že sa za mňa prihovoril Rafael Avnikjan, vtedajší vedúci baletný majster, ktorý bol zhodou okolností aj môj pedagóg na škole a ktorý to u pána Bartka doslova vymodlikal, tak by ma asi do divadla ani neprijali. Bol som vtedy veľmi nerozvážny, ale naveľa-naveľa ma pán Bartko prijal a tak sa začalo moje už osemnásťročné manželstvo so SND.

A potom ste si teda už radšej povedali, že všade dobre, ale doma najlepšie?


Vtedy som si povedal, že so SND na večné veky a nikdy inak (smiech).


Čo ste v SND našli?

Našiel som tu všetko, celý svoj život. Našiel som tu seba samého, to, kým som, počas pôsobenia v Národnom divadle som si našiel priateľku, ktorá sa stala mojou manželkou a neskôr aj matkou našich dvoch detí, našiel som tu vzdelanie, našiel som tu svoje charakterové rysy. To všetko sa tu precizovalo počas tých rokov a práve vďaka Národnému divadlu som tým, kým som.


Nebyť neho, možno by som bol úplne iným človekom. Možno lepším, možno horším, to si netrúfam povedať, ale za väčšinu vecí, ktoré v živote mám, vďačím práve SND. Nie tým stenám, ale ľuďom – všetkým riaditeľom, baletným majstrom a všetkým kolegom, s ktorými som sa za tie roky stretol a vďaka ktorým som nadobudol mnohé kontakty, známosti, skúsenosti.


To všetko mi dalo a za to všetko vďačím práve Slovenskému národnému divadlu.

Ale bolo aj turbulentné obdobie. Na chvíľu ste zo SND predsa len odišli – spolu s Máriom Radačovským v roku 2010. Čo sa vtedy stalo?

Áno, bolo aj turbulentné obdobie. Som človek silného presvedčenia, a keď mi niekto nedá dostatočne dobré a silné argumenty, nemám sa s ním o čom baviť. To bolo obdobie, keď do SND nastúpil ako generálny riaditeľ Ondrej Šoth, ktorý vtedy veľmi zasahoval do baletu. Netajím sa tým, že na profesionálnej úrovni sa vždy riadim svojím vzdelaním, svedomím, charakterom a tým, ako som bol naučený v živote fungovať a pracovať, a zrazu prišlo obdobie, ktoré som z profesionálnej stránky už nedokázal stráviť. Preto som sa rozhodol, že na nevyhnutné obdobie Balet SND radšej opustím. Mário Radačovský po svojom odchode zo SND založil Balet Bratislava – menší neoklasický súbor rodinného charakteru a ponúkol mi v ňom miesto. Prijal som ho, lebo som si chcel vyskúšať, čo to znamená byť mimo komfortu SND.

Viac na www.sme.sk