• Katarína Balážiková

Režijné duo SKUTR: Česi o svojej kultúrnosti veľa a radi rozprávajú, chvália sa ňou

Šéfujú Činohre Národního divadla.

Foto: Pavel Hejnů

SKUTR je nielen na českej, ale aj medzinárodnej divadelnej scéne už dobre známa a etablovaná dvojica Martina Kukučku a Lukáša Trpišovského. Ich umeleckú tvorbu sledujeme s nadšením už rok.


Robia divadlo inak. Prinášajú nové pohľady, narúšajú konvencie, hrajú sa s hercami aj divákmi. Kombinujú operu, balet, činohru, bábkarinu a nový cirkus.


Ich inscenácie sú vizuálne príťažlivé, ich dramatické spracovania sú hlboké, precítené, poetické. Do divadla vnášajú nadhľad a zároveň nestrácajú nespútanosť a živelnosť.


Na divadelnej scéne tvoríte spoločne už vyše 20 rokov. Vydržali ste spolu dlhšie ako väčšina manželstiev. Ako je to možné?


LT: To je jednoduché. Pri tvorbe sa navzájom potrebujeme.


MK: A máme veľmi podobný pohľad na divadlo, podobný vkus. A stále nás to spolu baví.


Štyri roky ste pôsobili v tíme umeleckého vedenia Divadla v Dlouhé. Svoje pôsobenie ste zakončili nedávno premiérovanou spevohrou Čarovná flauta. Rovnako ako pri vašej modifikácii Labutieho jazera z roku 2013 ste túto inscenáciu spracovali jedinečne – naštudovali ste ju opäť s činohernými hercami. Je toto podľa vás cesta, ako spopulárniť klasické baletné či operné tituly pre činoherné publikum a pritiahnuť do divadla aj mladšieho diváka? Môžu byť takéto modifikácie príťažlivé aj pre konzervatívnejších divákov opery či baletu?


LT: Či to pritiahne mladé alebo konzervatívnejšie publikum, by som sa neodvážil odhadovať. My si takéto tituly vyberáme z veľmi prozaického dôvodu. Baví nás, že ikonický balet alebo operu musíme previesť do činohernej podoby. A tím spolupracovníkov, najmä hercov, vždy disponuje inými schopnosťami.


Takže sa s tým libretom musí niečo urobiť – hudbu alebo tanec musíte nahradiť divadelnou metaforou a to je celkom veľká, ale aj lákavá výzva, pretože zároveň nechcete ublížiť celkovému charakteru pôvodného kusu. Nechcete, aby sa to skončilo nejakou neželanou paródiou toho daného titulu.


MK: V prípade Čarovnej flauty bolo toto asi najnáročnejšie – aby Mozart ostal Mozartom aj napriek všetkým hudobným úpravám a neškolenému spevu. A aby nikto nehľadal hlboký zmysel Schikandrovho libreta.


Práca s hercami nám dala zabrať a boli veľmi statoční a trpezliví. Rovnako ako celý inscenačný tím a tím, ktorý mal na starosti hudobné naštudovanie.


Celé sa to začalo celkom nevinne. Potrebovali do sezóny nasadiť divácky titul, pretože obchodné oddelenie divadla vyjadrilo obavy, že Konec rudého člověka, ktorý pripravoval Michal Vajdička a Daniel Majling, bude náročný titul. Nakoniec sa ako vždy ukázalo, že nikto nikdy nevie, ako veci v skutočnosti dopadnú, a z Konca rudého člověka je najväčší divácky hit, na ktorý sa dosť ťažko zháňajú vstupenky.


Prednedávnom ste sa stali novými umeleckými riaditeľmi činohry Národného divadla v Prahe. Je to veľký úspech – máte možnosť ovplyvniť smerovanie činohry českej vlajkovej lode. Bol to cieľ, ktorý ste vždy chceli umelecky dosiahnuť?


MK: Nebol to cieľ. Vyštudovali sme alternatívne a bábkové divadlo. Venovali sme sa a venujeme viacerým umeleckým žánrom. Necítime sa nejakými špecialistami na činohru. Okolnosti sa však zbehli tak, že po porade s niekoľkými dôležitými ľuďmi sa ukázalo, že to môže mať zmysel pre nás, aj pre Národní divadlo.


LT: Zmysel v tomto konkrétnom čase. Či už je to kvôli našej doterajšej práci, veku – ešte nejakej sile, kvôli predstave alebo tým, že sa so súborom vzájomne poznáme… Povedal by som, že je to veľká výzva. A veľké výzvy sme pri našej práci uprednostnili vždy, keď sme sa museli rozhodnúť, ktorým smerom sa vydať a akému projektu sa venovať.


Režisérske duo SKUTR pôsobí najmä v Čechách, na Slovensku mali zatiaľ len dve spolupráce. (zdroj: SME - Jozef Jakubčo)


Dlho ste pôsobili na voľnej nohe, spolupracovali ste s mnohými českými aj zahraničnými divadlami. Je vaša nová pozícia vo vedení Národného divadla zadosťučinením? V čom konkrétne je to pre vás výzva?


LT: Ja som vždy s veľkými vyjadreniami a umeleckým proklamovaním opatrný. Zvykne sa to strašne zjednodušovať. Slovami Michaila Bulgakovova, divadlo je organizmus, ktorý je zložitejší ako život. A keď človek v živote plánuje, boh sa smeje. Jedinečnosť Národného divadla spočíva predovšetkým v jeho dlhej tradícii, hereckom súbore, nádherných historických budovách a obrovskej sile a obľúbenosti jeho značky v spoločnosti. Súčasne sú však všetky tieto klady aj najväčšími prekážkami pri realizácii súčasného divadla.


Viac na www.sme.sk