• Daniel Majling

Rokenrol, piaty jazdec Apokalypsy? Dano Majling píše o úpadku hudby

Činohra SND uvádza hru Kým prídu Stouni...


Neboli to zďaleka len ctihodní kmeti, dedinskí farári a stranícki funkcionári, kto v R'n'B, rokenrole či dokonca džeze videl známky alarmujúceho úpadku západnej kultúry.


Kritické poznámky sa ozývali aj od ľudí, ktorých hlas sa nedal bagatelizovať ako zvyčajné kuvikanie moralistov.


„Blbost kytar je věčná,“ napísal Milan Kundera, románopisec s vynikajúcim hudobným vzdelaním a syn významného českého muzikológa Ludvíka Kunderu. Od Knihy smíchu a zapomnění až po Nevedomosť nachádzame v jeho diele ostré výhrady voči populárnej hudbe.


Tieto výhrady nie sú len muzikologické, nesmerujú len ku kritike stereotypnosti či prílišnej jednoduchosti populárnej hudby, ale týkajú sa aj jej sociologického pôsobenia.


„Blbost kytar“ robí zo svojich poslucháčov presný opak toho, čo sa navonok deklaruje – pod heslami individualizmu, spontánnosti a úniku od armádnej uniformity tvorí len konečnú, jednoliatu masu, v ktorej sa stierajú aj tie posledné odlišnosti a v ktorej sú všetci kŕmení tými istými citovými polotovarmi.


Najexplicitnejšie to vyjadruje v Knihe smíchu a zapomění:


„Stereotypní harmonie, otřelá melodie a rytmus, o to důraznejší, oč je monotonnejší, to je to, co zbylo z hudby, to je věčnost hudby. Na těchto jednoduchých kombinacích not se mohou všichni sjednotiť, vždyť je to bytí samo, ktoré v nich křičí své radostné: Já tu jsem! Žádný souhlas není hlasitejší a jednomyslnější, než prostý souhlas s bytím. Na něm se shodnou Arabové s Židy a Američani s Rusy. Těla se pohybují do rytmu tónů, opilá vědomím, že existují. Proto žádná skladba Beethovenova nebyla prožívána s větší kolektivní vášní než stejnoměrně se opakujíci údery do kytar. (...) Dějiny hudby jsou smrtelné, ale blbost kytar je věčná.“


Ľahká hudba? Banalita a ohavnosť

Samozrejme, Kundera nie je jediný, kto mal voči populárnej hudbe podobné výhrady.


Jej možno najprominentnejším kritikom bol nemecký filozof a muzikológ Adorno. Keď sa k nej vyjadroval, nedával si servítku pred ústa a často používal slová ako „idiocia“, „banalita“ či „ohavnosť“, ktoré mali ďaleko od akademickej umiernenosti.

22. a 23.1.


Ľahkú hudbu považoval za jedinú evidentnú známku úpadku tohto sveta: „Ak by bol pojem úpadku, ktorý s obľubou citujú vzdelaní filistri proti moderne, v niečom pravdivý, tak v ľahkej hudbe,“ píše v jednom zo svojich textov.


Pod ľahkou hudbou, pravda, nemyslí Rolling Stones, ale „ohavných splodencov viedenskej, budapeštianskej a berlínskej operety“. Jeho názory na mladšiu hudbu však vôbec neboli zhovievavejšie. Skôr naopak.


Muzikál My fair lady podľa neho „hudobne nedostačuje ani najvulgárnejším požiadavkám na originalitu a bohatstvo nápadov“ a v jeho očiach neobstojí ani džez, ktorý sa síce oslobodil od „sentimentálnej plesne“ operety, ale svojim poslucháčom ponúkal len ilúziu spontánnosti a slobody – v skutočnosti bol len hudobnou rutinnou vnútri prísne ohraničenej metrickej aj harmonickej schémy.


Viac na www.sme.sk