Rozpálený reflektor je pre nich pomoc. Ako herci so zrakovým postihnutím stoja na javisku SND

Divadlo Zrakáč uviedlo inscenáciu v SND.

Michal Ondruška, Vladimír Cintula, Andrej Svetko, Ján Mišľan, Peter Zbranek v inscenácii čaj u pána senátora (Zdroj: Ľuboš Kotlár)

Názov hry Čaj u pána senátora je na bulletine napísaný aj Braillovým písmom. Ide však viac o symbolickú pripomienku než o nutnosť.

„V generácii tridsiatnikov a štyridsiatnikov, ktorí v inscenácii účinkujú, už niektorí toto písmo ani neovládajú. Moderné technológie dokážu prečítať v podstate akýkoľvek súbor,“ vraví režisér Pavol Viecha.

Že je Braillovo písmo jediný spôsob komunikácie, je jeden zo stereotypov, ktoré má väčšina ľudí o slabozrakých a nevidiacich. Tým najväčším je, že ľudia so zrakovým postihnutím nie sú schopní samostatného života alebo pohybu vo verejnom priestore.

Inscenácia Čaj u pána senátora, na ktorej spolupracovalo Divadlo Zrakáč s hercami Činohry Slovenského národného divadla Emíliou Vášáryovou a Jánom Gallovičom, ukazuje opak.

Pomáhali im silné svetlá aj rakva na javisku

„Bol som nekompromisný. Herci a herečky sa museli svoje časti naučiť a pri prvej čítacej skúške, ktorá sa konala niekedy v máji, už vedeli texty viac-menej spamäti,“ vraví Viecha o zrakovo postihnutých účinkujúcich.

Väčšina z nich pritom text študovala práve s pomocou moderných technológií a oproti práci s ľuďmi bez zrakového postihnutia ide o veľkú zmenu. Texty si totiž herci zvyčajne osvojujú až v priebehu skúšobného procesu.

Viac na www.sme.sk