• Jozef Červenka

Rusalka má už 120 rokov

V čom spočíva pozvoľný, ale predsa celosvetový úspech Rusalky?


Antonín Dvořák, popri Bedřichovi Smetanovi druhá vynikajúca osobnosť českej národnej hudby, nebol a dodnes nie je považovaný za operného skladateľa. Napriek tomu, že sa o to značnú časť svojej kariéry snažil, že opere venoval mimoriadnu pozornosť a rozsahom je jeho javiskové dielo pomerne rozsiahle, stále sa jeho meno spája najmä so symfonickými a komornými skladbami.


Dôvodov je niekoľko a jeden z nich je mimoriadne prozaický: Dvořákove vrcholné symfonické a komorné diela sú jednoducho skvelé a patria do svetového repertoáru.


Symfónia č. 9 Z Nového světa sa zaraďuje medzi najpopulárnejšie skladby klasickej hudby na celom svete, podobne violončelový koncert, Slovanské tance a mnoho ďalších diel. Vo všeobecnej poslucháčskej obľúbenosti im skladateľova najúspešnejšia opera Rusalka môže ťažko konkurovať.


Napriek tomu sa jej podarilo v posledných dekádach preniknúť na svetové javiská aj vďaka mimoriadnemu zástoju českých a slovenských interpretov druhej polovice minulého storočia: speváčkam Lucii Popp, Gabriele Beňačkovej a Eve Randovej, spevákom Petrovi Dvorskému a Ondrejovi Malachovskému, dirigentom Václavovi Neumannovi a Liborovi Peškovi a napokon aj režisérovi Petrovi Weiglovi, ktorého poetické filmové spracovanie s plejádou slovenských hercov, v hlavných úlohách s Magdou Vášáryovou a Milanom Kňažkom, slávilo úspechy v celej Európe.


V čom spočíva pozvoľný, ale predsa celosvetový úspech Rusalky? V pútavom rozprávkovom námete? Vo fantastickej hudbe? Vo skvelom librete Jaroslava Kvapila? Ako to už býva, pôjde zrejme o kombináciu všetkých faktorov.


A pridal by som k nim ešte jeden, ktorý možno nie je taký nápadný, no je zásadný: Rusalka je nesmierne zaujímavý žánrový hybrid, ktorý pripomína chameleóna. Ten sa sfarbením prispôsobuje svojmu prostrediu.


Dvořákova opera je taká, akým pohľadom sa na ňu pozeráme. Ak chceme, aby bola jednoduchou rozprávkou, táto poloha funguje bez problémov, inscenáciu tohto typu má na programe aktuálne pražská Štátna opera v réžii Zdeňka Trošku.


Ak sa ňu pozrieme ako na tragédiu o nezlučiteľných protikladoch života ľudí a fantastického sveta vodných bytostí, i táto interpretácia je legitímna a ponúka ju napríklad pražské Národné divadlo v inscenácii Jiřího Heřmana.


Aj jej vnímanie v podobe psychologickej drámy je možné, režisér Robert Carsen v Paríži ju podporil aj sugestívnym výtvarným gestom. Naša predchádzajúca inscenácia Jiřího Nekvasila bola tiež tohto druhu.


Vyskytli sa dokonca takmer psychiatrické režijné výklady, napríklad v podobe „fritzlovského“ príbehu Martina Kušeja v Mníchove alebo ako analýza chorých partnerských vzťahov v réžii Stefana Herheima v Bruseli.


Viac na www.sme.sk