• Miriam Kičiňová

Sláva Daubnerová: Nikde by som nebola, keby mi nedali šancu

Slovenská režisérka o zahraničných divadlách.


Ako umelkyňa si začínala s vlastnými sólami. Kým si sa neobjavila, tak sme označenie performer/ka pri slovenskom tvorcovi/tvorkyni ani nepoužívali. S tebou sa určil trend. Tvoja cesta následne smerovala k opere. Ako sa z performerky stane operná režisérka?


K opere som sa dostala malými krôčikmi. Medzitým som mala skúsenosti z činohry v kamenných divadlách. Práca s hudbou však bola pre mňa charakteristická aj pri sólach. Spolupracovala som s hudobníkmi alebo som si sama robila hudobný výber.


To množstvo hudby, s ktorým som pracovala, bolo vždy markantné. Pre mňa sa hudba stala smerodajným vyjadrovacím prostriedkom. Aj v hodinovej inscenácii, ktorá nebola založená na slove, boli šesťdesiatminútové hudobné koláže.


Samotné slovo som vnímala ako súčasť hudobnej kompozície. Takéto inklinovanie k hudobnému jazyku v akejkoľvek forme mám v sebe zakorenené už od amatérskych čias – chodila som do zboru a absolvovala som dva stupne hry na klavíri.


Ale nikdy mi nenapadlo, že skončím v opere. Možno ma zlákala možnosť multimediality, ktorá sa mi v opere ponúkala. Aj väčšia možnosť práce s obrazom, ktorá je pre mňa dôležitá.


Zároveň nemám blok režírovať v opere činoherným spôsobom. Mám pocit, že to funguje. Keď som v Prahe režírovala Lolitu, ktorá je prerozprávaním príbehu Nabokova, zašli sme až do filmového detailu. Bavilo ma pracovať so spevákmi činoherným spôsobom, teda pracovať na psychológii postáv.


Naproti tomu, ak by som sa na to mala podujať v činohre, tam by som volila iný spôsob vyjadrenia. Zaujíma ma buď dokumentárna forma divadla, alebo odcudzený prístup k práci s textom. Neviem si predstaviť režírovať v činohre činoherným spôsobom. Láka ma práca kontrastu v danom médiu.


Lolitu si najskôr režírovala v Opere pražského Národného divadla, následne v Petrohrade v Mariinskom divadle a teraz naposledy v Moskve. Inscenácia získala nomináciu na Zlatú masku. Obrovský úspech!


Pre nás bolo úžasné, že sme boli nominovaní a že nás vôbec na festival vybrali.


Aké je ocitnúť sa ako umelkyňa v Rusku? Ako funguje divadelný systém? Čo sa dá odpozorovať počas réžie jednej opery zo spôsobu práce v divadle?


V Mariinskom divadle som režírovala tesne pred vypuknutím korony a až neskôr som si uvedomila, aké sme mali šťastie, že sme Lolitu stihli odpremiérovať.


Následne rok od premiéry som bola inscenáciu oprašovať na festivale Zlatá maska a to už bolo v čase pandémie. Mariinské divadlo je kolos, má niekoľko scén. Spôsob práce je veľmi hektický a ľudia sú tam zvyknutí na obrovské nasadenie.


Je to teleso na špičkovej úrovni, ľudia sú si vedomí mimoriadnej konkurencie a aj tie najmenšie roly sú obsadené vysoko kvalitnými ľuďmi. Okrem toho tam hosťujú ľudia z celého sveta, či už prvotriedni speváci, ako aj množstvo zahraničných režisérov.


Viac na www.sme.sk