• Jozef Červenka

Svetový režisér Peter Konwitschny v SND: Aké sú jeho opery?

Opera SND vracia do repertoáru Bohému.

Slávny režisér Peter Konwitschny bol v rokoch 2005 – 2017 častým hosťom v Opere SND. Jeho inscenácie výrazne obohatili repertoár režijných poetík, ktorý sa dovtedy orientoval najmä na slovenskú a českú tvorbu.


Konwitschného prínos spočíval, okrem očakávaného špičkového zvládnutia režisérskeho remesla, v rozšírení psychologického a sociálneho rozmeru inscenovaných diel i obohatení vlastného výkladu o spoločenský apel.


Vytvoril v SND päť inscenácií: Eugena Onegina, Madama Butterfly, Bohému, Vec Makropulos a Židovku. Ani jednu publikum a odborná verejnosť neprijali ľahostajne – všetky vyvolali záujem, emócie i názorovú polarizáciu.


Päť inscenácií v jednom čase v repertoári posunulo prvú slovenskú opernú scénu do pozície takmer profilového divadla tohto tvorcu. Poďme si ich pripomenúť.


Eugen Onegin


Prvou inscenáciou Petra Konwitschného v Bratislave bol Eugen Onegin. Režisér ju naštudoval podľa svojej staršej práce pre operu v Lipsku z roku 1995.


Premiéra v historickej budove SND sa uskutočnila 16. septembra 2005.


Napriek desaťročnému odstupu nestratil Konwitschného Onegin nič na svojej kvalite.


Režisérovi sa podarilo odstrániť z diela sentimentálne interpretačné nánosy a naivný ruský idylizmus, ktorý sa naň časom nazbieral. Operu podal ako nadčasový príbeh o pokuse vymaniť sa zo spoločenských konvencií, o strachu oddať sa láske a prijatí zodpovednosti z nej vyplývajúcej.


Konwitschny ako vždy dôsledne vychádzal z hudby a textu, všetky vzťahy medzi postavami, motivácie konaní a ich zdôvodnenia detailne rozpracoval.


Na javisku neprezentoval city a vášne, ale uveriteľné postavy, ktoré nimi žili.


Čajkovskij nazval svoju operu „lyrickými scénami“, no v tomto s ním Konwitschny polemizoval.


Jednotlivé obrazy plynule nadviazal v strhujúcej gradácii vrcholiacej súbojom, ktorý po smrti Lenského plynule prechádza do tanečnej polonézy. Namiesto baletu v nej však Onegin tancoval s telom svojho mŕtveho priateľa.


Tatiana bola režisérom vykreslená ako silná, citovo založená mladá žena, ktorá sa dokáže vyrovnať s malosťou spoločnosti, v ktorej žije i Oneginovým odmietnutím.


V záverečnej scéne, keď ho sama odmietne, vníma silu svojho rozhodnutia i fakt, že vnútorne umiera pre ďalší zvyšok svojho života.

Eugen Onegin Katarína Juhásová-Štúrová a Pavol Remenár (2005), foto Ctibor Bachratý

Madama Butterfly

Inscenáciu Pucciniho opery uviedol Peter Konwitschny už v novej budove SND, premiéru mala 5. októbra 2007. Opäť išlo o remake, pôvodne bol uvedená v roku 1992 v Grazi.


Režisér sa znova sústredil na odstránenie podobných interpretačných nánosov, redukciu sentimentality a hroziacej melodramatickosti. Zdôraznil stret dvoch odlišných kultúr a podčiarkol sociálny rozmer diela, ktorý nie je zreteľný v prvom pláne.


Spolu so svojím dvorným scénografom a kostýmovým výtvarníkom Johannesom Leieckerom dej umiestnili na vyprázdnenú scénu s horizontom krajiny s cestou vinúcou sa do diaľky a viacerými nakrivo visiacimi paravánmi s papierovými výplňami.

Madama Butterfly Daniel Čapkovič, Jana Doležíková, foto: Alena Klenková

Impulz na svadbu Čo-Čo-San s Američanom Pinkertonom v inscenácii dal dohadzovač spolu s americkým konzulom. Pinkerton počas celého predstavenia ostal pasívnym konzumentom hry, čo mu nachystali.


Čo-Čo-San, naopak, sobášom s Američanom pevne verila v nový a lepší život. Nechcela vidieť, že celá svadba bola iba inscenovaná fraška vrátane kliatby strýka, ktorá bola veľmi originálne poňatá podľa princípu deus ex machina z barokového divadla. Dezilúzia prišla postupne, predstava šťastnej budúcnosti života manželky a matky v USA sa zrútila.


Konfrontovaná so stratou svojej lásky i dieťaťa sa odvrátila od kopírovania západného štýlu života a zvolila tradičnú japonskú cestu na záchranu svojej cti – smrť.


Viac na www.sme.sk