• Jozef Červenka

Tenoristov kedysi vytlačili kastráti, slávu im vrátil Mozart. Čím nás fascinuje tenorový spev?

Dnes už nestačí iba vedieť spievať.

Enrico Caruso

Ak sa s niektorým druhom ľudského hlasu spája synonymum exkluzivity a slávy, je ním určite tenor, či už hrdinský, alebo lyrický.


Tento názor má svoje opodstatnenie, pretože tenoristickú popularitu zvyšuje, oproti minulým dobám, aj stále klesajúci počet schopných a výkonných tenorových hlasov – a to v celosvetovom meradle.


K základným prednostiam tenorového hlasu patrí tiež zvláštne, zvukovo-zmyslové čaro, pôsobiace na podvedomie poslucháčok a poslucháčov istou erotickou naliehavosťou.


V opernom svete hádam nenájdeme pôsobivejší efekt, než keď mužský hlas ovláda žiarivú paletu vysokých tónov a dokáže korunovať zvuk orchestra dokonalým vysokým c.


Neľahké začiatky


Tenorový hlas, tak ako ho v súčasnosti vnímame, je výsledkom vývoja, ktorý trval niekoľko storočí.


Slovo „tenor“ pochádza z latinského „tenere“, v preklade „držať“. Tento výraz pochádza ešte zo stredovekej hudby – v polyfónii tenorový hlas držal hlavnú spevácku líniu. Pôvodne teda nešlo o označenie hlasového rozsahu.


Tak ako ho vnímame dnes, podľa fyziologických kritérií, sa tenor začal chápať až so vznikom opery koncom 16. storočia.


V prvých operách mal tenor dôležitú úlohu a skladatelia mu zverovali závažné postavy.


Je však možné, že pravým dôvodom bolo to, že prví skladatelia opier Jacopo Peri alebo Giulio Caccini boli sami tenormi.


V najstarších adaptáciách antického námetu o Orfeovi, od Periho, Cacciniho i Claudia Monteverdiho, titulnú úlohu spieval tenor.


Tenori verzus kastráti


Význam tenorov však netrval dlho, zakrátko ho nahradil silnejší a expresívnejší hlas kastrátov. Už v Monteverdiho Korunovácii Poppey spieval hlavnú úlohu kastrát. Táto tradícia pochádzala zo sféry duchovnej hudby, kde nebolo povolené vystupovať ženám, a tak vysoko položené party spievali chlapčenské soprány.


Chlapci však v puberte prešli mutáciou a ich hlasy sa zmenili. Riešením teda boli kastráti, ktorí si po brutálnom zákroku aj v mužskom tele zachovali detský rozsah a ich hlas bol považovaný za anjelský.


Príchod tohto typu hlasu odsunul tenorov do úzadia. V barokovej opere takmer všetky väčšie mužské postavy spievali kastráti pohybujúci sa v ženskom hlasovom rozsahu.


Mužské hlasy (tenor, bas) zvykli spievať iba vedľajšie úlohy, prípadne ženské postavy stríg.


Keď speváčky postupne nadobudli na dôležitosti, nezriedka sa stávalo, že kastrát spieval ženskú postavu a primadona mužského hrdinu, keďže obe úlohy boli pre nich hlasovo vhodné.


S príchodom klasicizmu sa začalo v hlasových odboroch „veľké upratovanie“ a kastrátov ubúdalo, hoci ešte aj Wolfgang Amadeus Mozart ich využíval vo svojich operách. Pomer ženských a mužských hlasov i hlasových typov sa však začal vyrovnávať.


Práve Mozart priniesol zásadnú zmenu a vo vrcholných operách komponovaných na talianske libretá hlavné postavy spievali barytónové hlasy (Don Giovanni a Figarova svadba). Naopak, v jeho nemeckých operách to už boli tenoristi (Únos zo Serailu, Čarovná flauta).


Skladatelia pre nich začali písať nádherné árie, celkovo však ich postavy boli málo charakterizované a ploché. V 19. storočí sa už spevácke umenie stávalo predmetom vedeckého skúmania a hľadali sa spôsoby, ako dosiahnuť optimálnym technickým vedením požadovaný rozsah.


Dovtedy ho mali tenoristi nižší a vysoké tóny dosahovali hlavovým tónom alebo falzetom. S príchodom belkantovej školy a tiež vďaka novým poznatkom sa podarilo tenoristom dosahovať vyššie tóny a zároveň zachovať hlasovú krásu. Stávali sa čoraz obľúbenejšími a dostávali viac priestoru na javisku.


Pomaly sa tak prepracovali k úlohám mladých mužov a milovníkov, občas dokonca aj panovníkov. Dôležitú úlohu tu zohral Gioacchino Rossini, ktorý síce spočiatku preferoval kastrátov, no neskôr komponoval veľké tenorové postavy a začal rozlišovať aj rôzne typy ich hlasov od hlbších a dramatickejších „bary-tenorov“ až po najvyšších „tenorino“.



Tomáš Juhás a Daniel Čapkovič v opere Don Carlo v SND, foto Pavol Breier

Romantickí hrdinovia

O výnimočné postavenie tenoristov sa postarali najmä skladatelia romantickej éry, ktorí vo svojich dielach prideľovali spevákom tohto odboru úlohy mladých lyrických i dramatických hrdinov.


Tí sa zapísali do poslucháčskych sŕdc predovšetkým vášnivou melodikou svojho spevu, ktorá, ak je interpretovaná dokonale a s úrovňou hodnou veci, poskytuje kvalitným spevákom príležitosť na celé rozvinutie hlasu a uplatnenie ich veľkého speváckeho umenia.


Viac na www.sme.sk