• Martina Mašlárová

Tlieskate v divadle postojačky po každom predstavení? Možno klamete tvorcov aj samých seba.

Kto sa nepostaví, je outsider.

Zažili ste niekedy pocit, že nezapadáte do kolektívu? Alebo sa vám dokonca stáva pravidelne, že sa niekde cítite ako čierna ovca (prípadne mimozemšťan alebo čokoľvek iné nepatričné)? Mne sa to deje takmer vždy – v divadle.


Spomedzi ostatných návštevníkov a návštevníčok kultúrnych podujatí pritom navonok nijako zvlášť nevytŕčam. Dokážem sa primerane obliecť, decentne aplikovať obľúbený parfum, v ostatných dvoch rokoch poctivo nosím miesto rúžu slušivý čistý respirátor.


Napohľad na mne nie je nič čudné. Aj počas predstavenia je spravidla všetko v poriadku. Priznávam, niekedy sa obligátne nesmejem vtedy, keď sa celé hľadisko kráľovsky zabáva, inokedy si azda nevhodne povzdychnem alebo niečo poznačím na okraj bulletinu. To však nie je ten problém.


Ten nastáva až po predstavení, pri klaňačke.


Možno už viete, kam mierim. Situácia je to známa, prostá, jednoduchá – herci po druhý či tretíkrát vychádzajú na javisko pokloniť sa. Všetci – vrátane mňa – tlieskajú a zrazu...


Je to ako Pavlovov reflex, takmer podvedomá reakcia. Niečí zadok sa odlepí zo sedadla, vystrelí dohora a divák sa postaví. Vzápätí ho nasledujú ďalší... a ďalší. Pôsobí ako ohromná neviditeľná sila, k odvážnym lídrom sa postupne pridáva zvyšok sfanatizovaného davu a tlieskajú, tlieskajú postojačky.


Viac na www.sme.sk