• Daniel Majling

Osudy žien na doskách SND

Činohra SND uvedie živý prenos inscenácie Hriech/Její pastorkyňa.



Čo je to gýč?

Možných definícií je viacero, ale jedným z horúcich kandidátov je aj nasledujúce tvrdenie: gýč je opakovanie evidentného. Gýč vzniká, keď je umenie len ornamentálnym vyjadrením toho, na čo panuje v spoločnosti všeobecne prijatý (alebo nanútený) konsenzus.


Neexistuje asi žiaden človek, ktorý by mal vážne morálne alebo estetické výhrady proti západu slnka. Západ slnka nie je gýč, gýčom je masové vytváranie obrazov západu slnka nad Jadranom, ktoré sa nás snažia upozorniť na to, čo už dávno vieme – aká čarovná chvíľa to je.


Áno, ale...

Umenie (a zvlášť to dramatické) možno najlepšie definuje formulka „áno, ale...“. Áno, mať dobré vzťahy s rodinou je skvelé, ale čo ak dobro rodiny začne kolidovať so záujmami celej obce? (Sofokles: Antigona.)


Áno, sexuálne násilie páchané na deťoch je odporný zločin, ale čo ak sa jeho potierania chopia nie celkom schopní ľudia a inštitúcie? (Vinterberg: Hon.)


Dobrá dráma skrátka hľadá situácie, ktoré odhaľujú limity a biele miesta našej morálky, etiky, myslenia. Platí to aj o Její pastorkyni Gabriely Preissovej a Hriechu Jozefa Gregora Tajovského. V oboch hrách sa formulka „áno, ale...“ ozýva niekoľkonásobnou ozvenou.


Osudové ženy

V oboch hrách ide o podobnú situáciu – hlavnou postavou je žena (u Preissovej Jenůfa, u Tajovského Eva), ktorá splodí dieťa so slabochom, ktorý uteká od zodpovednosti (u Preissovej Števo, u Tajovského Jano). Žena sa musí konfrontovať s manželom či nádejným manželom, pre ktorého je nemanželské dieťa problém (Kvaško, Laca).


V oboch dramatických textoch otáčajú kormidlom deja dve staršie ženy – Kostelníčka a Bora. Tá prvá strčí problematického novorodenca pod ľad a jeho existenciu zatají, tá druhá dieťa bráni pred rozhnevaným manželom. V prvom prípade dieťa zomrie, v druhom prežije.


Viac na www.sme.sk