• Matúš Bachynec

Valeria Schulczová: Kamenné divadlá sa snažia „pochytať“ väčšinového diváka

Rozhovor s Valeriou Schulczovou


Nie je to tak dávno, čo ste sa stali riaditeľkou Mestského divadla Pavla Országha Hviezdoslava. S akým úmyslom ste sa prihlásili do výberového konania?


Spresním to, nie som riaditeľka. Moja funkcia sa oficiálne volá vedúca oddelenia manažmentu DPOH. V zásade to znamená, že divadlo nemá právnu subjektivitu. Pred desiatimi rokmi, po zbúraní PKO, bol tento priestor zverený Bratislavskému kultúrnemu a informačnému stredisku ako jeden z priestorov, kde sa môže realizovať kultúra v meste.


Budova slúžila ako kombinácia divadelného priestoru a priestoru na rôzne podujatia mesta. Popri tom sa budoval aj nejaký dramaturgický plán, ale primárne to bola stagiona. V súčasnosti by mesto postupne chcelo delimitovať divadlo od BKIS, čo znamená, že by sa malo osamostatniť a malo by sa stať samostatnou entitou v rámci slovenskej divadelnej mapy, prípadne bratislavskej.


Mojou úlohou je posilniť značku DPOH v tom zmysle, že sa začne budovať zmysluplná koncepčná dramaturgia. To je to, čo ma lákalo, preto som sa prihlásila do výberového konania. Otvára to šancu budovať nejakú systematickú dramaturgickú prácu, ktorá môže mať presah, môže mať zmysel a môže mať kontinuitu.


Napriek tomu, že tento rok bol výrazne poznačený pandémiou, boli ste pracovne celkom vyťažená. Nastúpili ste do DPOH, v SND ste odpremiérovali hru Sova, pokračujete v písaní televíznych seriálov…


Pandémia sa, samozrejme, aj u mňa podpísala na množstve práce. Sova bol pandemický projekt, do veľkej miery minimalistický. Rozpočtom aj obsadením, ale myslím si, že sa nám podaril zmysluplný komorný kúsok. Čo sa týka seriálov, tie stále píšem, ale aj tam sa pandémia prejavila.


Boli obdobia, celé mesiace, keď som nezarobila ani euro. Keď je človek na voľnej nohe, tak budovať niečo, čo je kontinuálne, aj v rámci nejakého vlastného rastu, je komplikovanejšie, ako keď vstúpi do nejakej pevnej inštitúcie.


So SND máte za sebou niekoľko spoluprác. V budúcnosti je vo výhľade aj uvedenie vašej novej hry Ostrov. Spolupracujete so SND rada, radšej ako s inými divadlami?


Ak je otázka postavená, či rada spolupracujem so SND, tak odpoveď je áno. Národné divadlo je inštitúcia, ktorá je na vrchole slovenského divadla. Existuje tam stále nejaký tradičný servis na výrobu inscenácií, existujú mechanizmy, ktoré vytvárajú základné pracovné podmienky a stále je tam špička slovenského herectva, čo je dôležité.


A čo je lákavé a ešte dôležitejšie, stále má snahu hľadať progresívnu dramaturgiu a tým pádom tam stále vzniká priestor aj na podporu slovenských pôvodných vecí. Kto iný, ak nie národné divadlo má podporovať vznik súčasnej slovenskej drámy?


Ja príliš nerozlišujem či chcem spolupracovať v divadlách malých alebo veľkých, ak ma osloví ponuka, čo sa týka obsahu. Jedna z mojich najlepších skúseností s hosťovaním bolo divadlo v Chebe, kde som bola dvakrát.


Na začiatku som mala pocit, že idem niekam do vyhnanstva, niekam pánubohu za chrbtom, kde bol vyhnaný za socializmu Evald Schorm a podobní veľkí divadelní režiséri, čím sa k nim neradím, ale mala som pocit, že idem do vyhnanstva. A objavila som jedno úžasné nemecké mesto s tradíciou a s ľuďmi, ktorí sú ochotní pracovať.


Takže nedá sa povedať, že v hlavných mestách sú podmienky pre prácu lepšie alebo horšie. Mne sa výborne pracovalo aj v Martine aj v Košiciach. Čo ma na divadle fascinuje, je, že vždy je to stretnutie s konkrétnymi ľuďmi – tu a teraz – a baví ma, keď to robíme radi. Viem, že to môže znieť ako klišé, ale mňa skúšanie teší a chcem, aby tešilo aj ostatných.


Z hľadiska dejín to nie je tak dávno, čo Činohra SND sídlila v budove DPOH. Nečudujem sa, keď mnohí divadelníci na bývalé priestory spomínajú s nostalgiou a so sentimentom. Myslíte si, že sa Činohra SND presťahovala k Dunaju aj s divákmi? Viete, kto sú vaši diváci?


Myslím si, že stabilný divák DPOH je definovaný akousi väčšinovosťou. Dá sa to povedať aj o SND, ale tým, že SND má viacero scén, tak dokáže aj lepšie profilovať diváka.


Viac na www.sme.sk