• Darina Abrahámová

Varovanie prvého stupňa: Nechoďte na inscenáciu 24. Utekajte tam!

Možno to ani nie je divadlo, ale správa o stave našich duší.


Inscenácia 24 v Činohre SND, foto Andrej Balco

Stanete sa divadelnými utečencami a vaše príbehy na 1 hodinu 24 minút splynú s príbehmi utečencov, ktoré sú už aj naše.


Presne 24. februára 2022 sa začala tzv. špeciálna vojenská operácia, čiže agresívne napadnutie Ukrajiny ruskou stranou pod taktovkou bývalého dôstojníka KGB, ktorý blúzni, že bude novým sveta cárom a dáva si na posilnenie kokteil z parožia altajského jeleňa.


Ľudovo povedané, vypukla vojna, o ktorej sme sa učili, že je zlá a v Európe ju už nedopustíme. Že sme sa poučili z dejín a Balkánu a napriek hromadeniu arzenálu jadrových zbraní je kataklizma absurdná a nemožná.


A teraz sledujeme 24-hodinové spravodajstvá a tušíme, že nič absurdné a nemožné nie je. A keď zaspávame spolu s hymnou o polnoci, na pár sekúnd si môžeme vydýchnuť, že 24 hodín v mieri je za nami.


A poďakovať sa každý z nás slobodne tak, ako to uzná za vhodné.


Bolo to v priebehu 24 hodín, keď sa štatistika migrácie na hranici medzi Ukrajinou a Slovenskom skokom zmenila. Narástol počet prišelcov, migrantov, odídencov, utečencov… nešťastníkov, väčšinou žien s deťmi a vnúčatami, ktorí hľadali bezpečný úkryt u susedov.


A my, susedia, sme sami seba prekvapili solidaritou, otvorenou náručou a konkrétnymi gestami SOS pomoci a dobrovoľníckeho zápalu. Tu so všeobecným úvodom skončím, sami viete, čo by asi nasledovalo… ako čas plynie, veci sa relativizujú, zvyk banalizuje alebo vytláča súcit a vynárajú sa typicky našské ALE...



Svet sa mení. Ako ďalej?


DIALEKTICKÝ ALEIZMUS máme v krvi a stále nás rozdeľuje. Sme rozdelená a permanentne sa štiepajúca, hoci inak ohybná spoločnosť. Zvykáme si s nádejou, že o ten chlp to vždy nejako dáme.


Vďaka voličom v prelomových voľbách kotvíme vo vodách demokratických zásad a hodnôt skôr náhodne ako mentálne. Nastal však čas uvedomiť si ich, nehanbiť sa za ne a pochopiť, že sa bez našej aktivity samy neubránia. Opakovať si túto zásadu je užitočný gýč, také lego občianskej spoločnosti.


Hrdými slniečkármi treba byť aj v zime a s chuťou si opevniť bratislavskú kaviareň otvorenými dverami do celého Slovenska. Lebo nie je Slovensko iba východné, západné a stredné… severné a južné… už je viac Slovensko mnohých nečestných zbohatlíkov, žoldnierskych ideológov a ľahko zmanipulovateľnej chudoby, ktorá zmätene hľadá svoju česť.


Zlodeji a objednávatelia vrážd melú z posledného, zato odhodlane. Je čas spájať sa naprieč krajinou hodnotovo a nie v duchu klanovej subordinácie a postpanslavistického blúznenia.


Vírus, neprehľadné provinčné politické turbulencie, klimatická úzkosť, sociálne neistoty a do toho vojna. Za našimi hranicami, s priamymi zmenami a dôsledkami na našom zatiaľ zvrchovanom území.


To je nepochybne nápor na našu psychiku, vzťahy, motiváciu vychovávať, tvoriť a pracovať. Svet sa mení a my sa nanovo poznávame, nanovo sa zamýšľame, ako ďalej.


Sme zmätení, vyhranenejší, ale aj hlbší a spirituálnejší. A v tom lepšom prípade aj otvorenejší, ochotnejší a uvoľnenejší. Pekná vôňa, vzájomný úsmev neznámych aj nádych v prírode majú cenu zlata z vesmíru.


Všetko, čo vám tu oznamujem, možno s inscenáciou 24 súvisí len asociatívne. Vy si vytvoríte svoj vlastný kontext a som presvedčená, že počas sledovania predstavenia vám v hlave a istotne aj v srdci pobeží váš vlastný film. Pravdepodobne dokumentárny… ako keď si vecne pozeráte starý rodinný album a zrazu vám vytrysknú slzy. Z ktorého skrytého prameňa – nehrá rolu.


Zuzana Fialová a Gabriela Dzuríková v inscenácii 24, foto Andrej Balco

Herci sami za seba

Nepochybujem, že ste pochopili, prečo naša inscenácia, ktorá je skôr experimentálnym projektom, má názov 24. Má vzbudzovať skôr racionálnu predstavivosť a rozlúštiteľné tajomstvo.


Do noticky k inscenácii sme však votkali aj podtitul Príbeh, ktorý je už aj náš. Ním sa hlásime aj k emotívnej spolupatričnosti s mikroosudmi mužov, žien a detí, ktorí sa na úteku ocitli na Slovensku.


Budete ich vidieť a počuť v montážnej skladačke veľa, ale stále je akoby jeden. Musia sa rýchlo rozhodnúť, či vôbec utekať. Potom prekonať strastiplnú púť k hraniciam, prekročiť ich a napokon sa konfrontovať, asimilovať, hoci iba dočasne, s novým prostredím. Majú svoje meno, profesiu, hrdosť a strach. O seba často najmenej.


Príbehy, ktoré sa skutočným Ukrajinkám, Ukrajincom, Rusom, Ruskám, ale aj medičkám z Nigérie naozaj nedávno stali. V skratkovitom hereckom geste ich prerozpráva päť našich herečiek a hercov.


Od začiatku je však veľmi dôležitá, ak nie priam nosná línia, v ktorej Zuzana Fialová, Ivana Kuxová, Gabika Dzuríková, Braňo Bystriansky a Jakub Rybárik hovoria na móle sami za seba.


Rozprávajú s nečakane nekontrolovanou otvorenosťou o tom, aké pocity, myšlienky ich opantávajú a prekvapujú počas týchto mesiacov nabitých osobnými zážitkami.


Veľmi konkrétne, intímne, sebaironicky sa vyznávajú zo seba, svedčia o sebe uprostred víru udalostí, jasne formulujú svoje ľudské i občianske postoje, hľadajú otázky, prijímajú odpovede a sú priznane aj bezradní…


Amplitúda od spovede a standupu až po priame oslovenie divákov so snahou pochopiť ich, napríklad, že sa chvíľu s našou ukrajinskou témou mohli ocitnúť aj v nonkomfortnej zóne.


A medzi tieto dve línie – civilného prehovoru hercov a dokopy takmerq 50 postáv a postavičiek, ktoré s pohotovosťou a pokorou zobrazujú – sú ešte votkané skutočné videá, statusy, hejty a jeden novinársky rozhovor.


Správa o stave našich duší


Bola som takmer na každej skúške a vlastne prvú polovicu procesu sa finálny scenár a jeho témy pod zásadným aktívnym, tvorivým vedením autorky a režisérky Valerie Schulczovej formovali v kolektívnej súhre, niekedy aj v inšpiratívnom napätí.


Viac na www.sme.sk