• Ján Štrasser

Vraj im to nejde do úst. Niektorí herci by asi radšej mali vrátiť diplom

Ján Štrasser píše o útrapách prekladateľa.

Ján Štrasser

Pred necelým rokom som v Činohre SND videl inscenáciu hry amerického autora Davida Mameta Glengarry Glen Ross a neskôr som si prečítal na stránkach Národného zaujímavý príspevok Sama Marca, ktorý bol odborným konzultantom prekladu hry.


Jeho text ma inšpiroval k malej úvahe, čo znamená prekladať pre divadlo.

Povedzme si na rovinu, že na rozdiel od prekladania poézie či prózy je prekladanie pre divadlo rýchlejšie, neraz zaujímavejšie, a ak má inscenácia divácky úspech, aj lukratívnejšie. No táto strieborná minca má aj svoj rub: prekladateľ dramatického textu sa musí zmieriť s tým, že pri premiére bude z javiska počuť v lepšom prípade trochu, v horšom značne iné slová a vety, ako preložil.


Jednou zo základných zásad umeleckého prekladu je zhoda prekladu s originálom, pokiaľ ide o jeho obsah, úplnosť a celistvosť. V divadle to tak celkom neplatí.


Dosť dlho som pôsobil v divadlách ako dramaturg, aby som vedel, že text hry je pre inscenačný tím spravidla len polotovar, s ktorým sa tvorivo (niekedy aj znetvorivo) pracuje – najmä sa škrtá a prepisuje.


Budem hovoriť len za seba. Viem prebolieť škrty v texte hry, hoci sa niekedy sám seba pýtam, načo som sa tri dni mordoval práve s tou pasážou, ktorú inscenátori bez milosti vyhodili?


S čím sa však ako (prepáčte, skúsený) prekladateľ neviem zmieriť, je, keď si herec/herečka, či už sám, či v spolupráci s režisérom, prepisuje svoje repliky.


Prekladateľ v zhode s významom a štýlom originálu preloží: „Pane, myslím, že to, čo ste práve povedali, nezodpovedá skutočnosti.“ Herec povie: „Klamete!“ Ak má prekladateľ šancu spýtať sa herca, prečo to povedal takto, spravidla odpovie: „To, ako ste to preložili, mi nejde do úst.“


Viac na www.sme.sk