• Kristián Kohút

Zlo je očarujúce, neodolateľné a sexi. Prečo nás fascinujú záporní hrdinovia?

Boj so zlom korení príbehy.

Žiadna rozprávka či dobrý dramatický príbeh by sa nezaobišli bez záporných hrdinov. Boj so zlom je základný princíp, vďaka ktorému dej naberá spád, prináša napätie i akciu a najmä vzbudzuje emócie. A popritom ešte formuje naše morálne kompasy.


Všetci milujeme rozprávky, lebo ich svet je čiernobiely. Zlo v nich vždy ostane len zlé a dobro vždy zvíťazí. Je pritom ľahké fandiť kladným, dobrým, cnostným postavám a odsúdiť tie zlé, neprajné, hrôzostrašné.


Ale čo keď príde okamih, keď nám je aj zlo trochu sympatické?


Aj premiéra Prokofievovej Popolušky, ktorú uviedol baletný súbor tesne pred ostatným lockdownom, ukázala, že diváci síce empaticky prežívajú údel hlavnej hrdinky, no vďaka vtipnému choreograficko-režijnému uchopeniu charakterov nevlastných sestier podvedome sympatizujú aj s týmito zápornými postavami.


Napriek tomu, že sú zlé a spolu s macochou skromnej Popoluške stále ubližujú, si dokázali získať priazeň publika.


Kto sú v balete tí „zlí“? Ako sa ich funkcia mení v závislosti od konkrétnej inscenácie či rôznych okolností jej vzniku?


Nájsť jednoznačné vysvetlenie zmyslu záporných postáv v baletnej literatúre nie je náročné a súvisí so samotnou podstatou baletu – vyjadrovať sa bez slov.


Slová musia byť nahradené pohybmi, dialógy promenádami a dvíhačkami. Tanec ako vyjadrovací prostriedok dokáže veľmi výstižne vyjadriť niečo abstraktné – lásku, krásu či hudbu.


Divák dokáže vnímať emóciu sólistického monológu i lásku tancujúceho páru intenzívne, no pre dramatizáciu deja je potrebné vyfabulovať zápletku, nejaký konflikt. Najjednoduchšou cestou je postavy polarizovať, postaviť proti sebe dobro a zlo.


Zlo dokáže byť aj smiešne

Najjednoznačnejší princíp polarizácie postáv nachádzame v baletných rozprávkach. Nádherným príkladom je spomenutá Popoluška.


Na jednej strane stojí skromná Popoluška pod ochranou Kmotry Víly a na druhej strane sú to jej nevlastné sestry a macocha. Napriek jasnému zadefinovaniu dobrých a zlých dochádza k niečomu, s čím sa v divadelných rozprávkach stretávame pomerne často a dokonca radi.


Okrem ponaučenia či morálneho odkazu dokážu i zápornú postavu predstaviť ako entitu, s ktorou sa vieme zasmiať, pochopiť ju či s ňou akýmkoľvek spôsobom sympatizovať.


Choreograf Michael Corder zlé sestry predstavil vo vzťahu k Popoluške ako zákerné, no vo vzťahu k obecenstvu ako vtipné a nemotorné.


Použil na to výhradne vyjadrovacie prostriedky klasického baletu, ktoré štylizoval do obdobia baletného romantizmu a pomohol si karikovaním jeho dvoch významných predstaviteliek Marie Taglioni a Fanny Elssler.


Využitie starodávneho štýlu tancovania spomenutých primabalerín si všimnú pravdepodobne len baletní fajnšmekri, ale samotné krokové kombinácie v nemotornom predvedení zlých sestier ocenia smiechom aj bežní návštevníci divadla.


Romina Kołodziej (zlá sestra), Viacheslav Kruť (učiteľ tanca), Luana Brunetti (zlá sestra) v balete Popoluška v SND. (Foto: Juraj Žilinčár)

Záporáci u Čajkovského

K najznámejším baletným titulom vôbec patria tri Čajkovského balety Luskáčik, Spiaca krásavica a Labutie jazero. Skladateľ ich skomponoval koncom 19. storočia a všetky tri nesú stopu choreografického majstrovstva obdobia cárskeho Ruska, takzvaného petipovského klasicizmu.


Charakteristická pre ne je symetrická javisková kresba, veľké divertissementy a "tanierové“ tutu sukničky.


Z pohľadu deja ide pri všetkých troch tituloch o rozprávky. Dej Luskáčika vychádza z obľúbenej novely Luskáčik a myší kráľ nemeckého autora Ernsta T. A. Hoffmanna.


Viac na www.sme.sk