• Miriam Kičiňová

Zuzana Fialová: Ženy by sme si mali vážiť nielen preto, že majú maternicu

Herečka hovorí o hlavnej úlohe v hre Matka

V hre francúzskeho dramatika Floriana Zellera stvárňuje postavu matky. Herečka ZUAZANA FIALOVÁ hovorí o vlastnom prežívaní jednej z tém hry, a to vyprázdneného hniezda.


Ale najmä o tom, ako hra priamuje pozornosť na vnímanie ženskosti, hľadanie miesta ženy a zmyslu života po tom, čo naplnila úlohu matky, o tom, ako stereotypne je naša spoločnosť ešte stále nastavená.


Čo s neviditeľnými ženami, ktoré hľadajú zmysel života? Ako je možné zvládať rodinu i kariéru? Hra je však aj hereckou výzvou, ktorá dokáže prinášať zlomy.


V minulom čísle SME NÁRODNÉ ste sa vyjadrili, že k hre Matka ste sa dostali vlastne po druhýkrát. Ponúkli vám ju už pred piatimi rokmi. Vtedy ste ju odmietli. Čo sa zmenilo za tých päť rokov napríklad aj vo vašom čítaní hry? Môže to byť iný pohľad na témy, iná životná skúsenosť?


Áno. Vtedy som aj osobne prežívala paralelnú situáciu s odchodom dieťaťa. Zdalo sa mi, že výrazové prostriedky musia byť preto veľmi silné, a to som pokladala za divácky neúnosné.


V osobnej skúsenosti som nevnímala krehkosť toho textu, ale iba silný prúd nešťastia a paralýzy, ktorá sa môže žene udiať po odchode dieťaťa z domu. Pri tom prvom čítaní mi v hre dominovali prekurzory, ktoré tam žena užíva.


Pôsobilo to veľmi jednostranne, že koná tak, ako koná, iba pod vplyvom týchto látok. A paradoxne po iks rokoch od prvého čítania sú tieto témy bočnou linkou, ktorá je možno abstraktná alebo je to len výhovorka ostatných postáv, či dokonca alibistická lož.


K inému náhľadu na použitie výrazových prostriedkov prispela azda osobnostná zrelosť. Uvedomila som si, že pri tejto žene výrazové prostriedky nemusia byť expresívne, ale vecné, a to bude omnoho pravdivejšia cesta k mysliam a srdciam divákov.


Napokon sme vo výsledku použili oba výrazové prostriedky v presnej miere. Niekedy sa ženská téma na javisku devalvuje práve vtedy, ak sa použijú expresívne výrazové prostriedky.


Keď je žena hysterka, je to ľahšie príjímané mužmi, pretože si okamžite dokážu vytvoriť odstup, a takto sme im to nechceli uľahčiť. Aj ženy, ktoré majú rovnakú empirickú skúsenosť, lepšie vnímajú vecnosť postavy, pretože sa nehanbia priznať v sebe to, že túto tému žijú.



Zuzana Fialová, Dávid Hartl a Ľuboš Kostelný, Foto Simon Jeništa

Mohol by takýto typ textu a inscenácie pômocť k nabúraniu stereotypov, s ktorými nazeráme na ženy?


My sme sa o to veľmi snažili. Všetci máme v sebe mechanizmus skratky vnímania života, vzťahov cez stereotypy. Snažili sme sa na skúškach silno verbalizovať to, aby sa v inscenácii neobjavil nijaký gendrový vinník – muž, žena, syn, mladá žena, ale aby bola vinná situácia.


Neviem, či sa to úplne podarilo, ale tlačili sme na to, aby postava Anne nikdy nebola jednoznačne iba v tom rozpade a rozklade osobnosti. Aby boli chvíle, keď by divák mal pocit, že ona jediná je tam správna, rozumná a príčetná bytosť, a že vlastne len číry egoizmus a zle nastavené podmienky a stereotypy (zdenené, zažité, literárne, filmové, memetické) dovoľujú ostatným postavám sa k mame a partnerke takto správať.


Stereotyp, ktorého sme súčasťou, im dovoľuje takto sa správať. Lebo stereotypov v tejto hre existuje množstvo. Práve tie sa snažíme v niektorých chvíľach pomenovať, zvýrazniť alebo násobiť ich absurdnosť. A v tom je aj humor tejto hry.


Dalo by sa povedať, aká je Anne, hlavná postava hry Matka? Na skúškach sme sa často rozprávali o tom, že Zuzana Fialová ako osobnosť je v príkrom kontraste k postave. Museli ste zápasiť s potláčaním seba alebo toho, ako by ste sa vy zachovali v tejto situácii?


Nie je to len celkom iný charakter. Za ňou je celkom iný background z detstva, vzdelanie a všetko. Je to skôr človek, ktorý nevie zmeniť svoj život v situácii, v ktorej trpí. A nevie si dovoliť mať nový život. V tom je aj pointa hry.


Na konci ostáva veľký otáznik nad tým, či vie Anne z toho odísť a začať nový život, v ktorom bude šťastná a spokojná, a nebude definovaná iba ako matka, stôl, jedlo, chladnička, skriňa a čistá bielizeň, ale definuje sa odznovu a sama.


Ale to si musí dovoliť ona. Mala by si priznať, že má na to právo. Použijem napríklad seba. Nikdy nebúcham na zatvorené dvere, pretože viem, že vedľajšie sú otvorené. Teraz to opisujem v metafore, ale tie dvere môžu reprezentovať čokoľvek. Vojdem teda do tých otvorených vedľajších dverí a hrám sa tam.


Často sa potom stane, že sa tie zatvorené dvere trochu poodchýlia a odtiaľ niekto vykúka a pozoruje, čo také zábavné sa deje v tých druhých dverách. A tak sa vlastne otvoria samy. Je to metafora, ktorá funguje aj v rámci vzťahov i práce. Nelipnúť stále na všetkom. Lebo už len samotný fakt lipnutia začne dusiť situáciu v neprospech toho, kto lipne. V tomto som iná, ako je Anne.


Viac na www.sme.sk